Kedysi umenie, dnes každodenný stereotyp. Získavanie informácií. Denne okolo nás prebehnú miliardy najrôznejších poznatkov, ktoré spracúvame. Ľudia, situácie, správy. Aké ľahké je dozvedieť sa niečo nové, však? O to ťažšie sa ukazuje opačný protipól: aké ťažké je vyhnúť sa nežiadaným informáciam. Možné? Nemožné?

Ešte nikdy nebola spoločnosť tak rozčarovaná sama zo seba, ako po nástupe internetu. Neskôr sa pridali “sociálne siete”, ktoré zavŕšili dielo nastavenia zrkadla a výkriky hrôzy môžu začať. Čo vlastne matička Zem na sebe nosí?

… reklamný manipulátor, napíšem HOAX, ktorý sa bude šíriť svetom. Médiá sa budú trhať o to, ktoré prvé zverejní zaručené informácie o katastrofe, čiuž dobrovoľne, alebo pod nátlakom čitateľov, ktorí zaplavia (doslova a do písmena) redakcie celého sveta.

Sú veci, ktoré človek robí napriek tomu, že sú mu bytostne odporné a aj posledné zvyšky zdravého rozumu mu kričia, aby sa na to vysral. Napríklad poplatky “za službu verejnosti” smerujúce do našej štátnej a objektívnej estévé. Už som si zvykol, že spravodajstvo pozerať nemusím. Hoc zaň platím. Ale rovnako nemusím pozerať ani jednu z najväčších zvrhlostí českej kinematografie…

Popri mojej práci sa občas (denne) stretávam s rôznymi pokrikmi v diskusii, ktoré vyzývajú na reakciu. V podstate by som mohol komentovať každý jeden príspevok, ale načo. Niekedy sa však diskusia celá zvrhne do zákopovej vojny a vtedy začína skutočná sranda.

To, že na xichtoknihe vzniká denne enormné množstvo skupín, z ktorej je potrebné patriť asi to 0,0001 denne, no vďaka primitívnemu sociálnemu inžinierstvu sa šíria ako mor, je asi známe. Bežne sa nad nimi nepozastavujem, no dnes som narazil na jednu… doslova vyzývajúcu aby som sa pridal, pretože mi hovorila z hlbín duše, ktoré sa inak hanbím verejne priznať.

Veľmi často ma moji priatelia (i nepriatelia) považujú za človeka, ktorý absolútne nerozumie akémukoľvek športu. Pravda, asi ma ťažko uvidíte na ihrisku behať za loptou a moment ako postup Slovenska na majstrovstvá sveta vďaka nešikovnosti Poľska som nepovažoval za národný úspech. Aj preto sa občas stane, že “preriedim” okruh priateľov. Nielen virtuálne…

Ak je pre mňa niečo výsostne nepochopiteľné, tak je to naivná predstava televízií, že politické debaty je najlepšie vysielať v nedeľu. Ideálne v čase obeda, akoby boli politické žvásty vypúšťané na verejnosť vhodnejšou surovinou na dochutenie, ako vegeta.

Dnešný komentár venujem výsostne aktuálnej téme, ktorej sa azda málokto vyhne. Zo všetkých strán sa na nás sypú správy o tom, že je deň svätého Valentína, deň zamilovaných. Všade sú srdiečka, ružové veci, romantická hudba, akciové spodné prádlo a podobné prasačinky.

Niekto veľmi múdry raz povedal, že história sa opakuje. Tak veru, na Slovensku to platí dvojnásobne. Pred dvoma rokmi sa priaznivci relácie Sedem s r.o. stavali na zadné v dúfaní, že ich relácia prežije. Materská TV Markíza ju však nechala pomaly uhynúť v stále fatálnejších časoch. Zobudila sa konkurencia, tá prišla onedlho s vynoveným formátom. Ale história sa opakuje.