O osobnosti hlavy poradcov našej novej premiérky sa toho napísalo už veľa. Veriaci aj neveriaci, politológovia či komentátori, len Obama mi do zbierky chýba. Každý sa snaží vyjadriť svoju podporu / opovrhnutie a zaujať k tejto situácii stanovisko. Akoby bolo podstatné…

Nepamätám si, kedy sa tak húževnato písalo masovo o nejakom človeku, ak nerátame špeciálne priesery politikov či významné športové úspechy. Spoločným menovateľom pri článkoch o novom poradcovi Ivety Radičovej je jeden znak: súd. Súd ľudí, ktorí si nárokujú právo rozhodovať o rozhodnutiach iného.

Keď som si v archíve agentúrnych správ prečítal oznámenie o tom, že Marián Ján Krstiteľ Balász vystúpil z rehole františkánov, neprekvapilo ma to. Nikdy som sa s ním nestretol, nerozprával, nepodal ruku. Podobne, ako kvantá ďalších. No preto ani nehovorím, že jeho krok bol dobrý alebo zlý.

Hneď sa ozvali kresťanskí extrémisti, ťažili z toho aj ateisti či príslušníci iných náboženských skupín. Jedni sú radi, ďalší hovoria že hovorili, o živom človeku sa píše v minulom čase, akoby opustil tento svet. Odrazu vadí, že sa kňaz pchá do politiky (dobre, ale nech sa politika nemontuje do cirkvi, oke?), prichádza tu sklamanie z toho, aký zlý zlý zlý krok urobil a dalo by sa citovať z článkov dostatočne dlho, na čo nemám chuť a čas.

Myslím, že toto jeho rozhodnutie nebolo ľahké, podobne, ako rozhodnutie pred rokmi vstúpiť do rehole a zložiť “večné sľuby”. Ale žijeme v slobodnej spoločnosti a Balász ako slobodný človek urobil slobodné rozhodnutie. A nikto, žiadny politik, novinár, komentátor, bloger, diskutujúci, hlasujúci, čokoľvekvykonávajúci nemá právo ho súdiť a prikazovať mu inak. Lebo sloboda.