Pomaly, ale isto, nadobúdam Hulánovský postoj k niektorým situáciám. Niekedy mám chuť sprdnúť ľudí naokolo podobne, ako on. No a teraz je načase, aby som si trochu uľavil a vyzúril sa na blogu.

Mojou obeťou sú pochybné živly, ktoré stretávame bežne na ulici. Nemám namysli teenagerov na skateboardoch či huličov. Nie. Ide o omnoho nebezpečnejšie živly, pri ktorých môžete prísť o viac, než len chvíľku pohoršenia. Týmito blbcami sú rôzni agitátori. Máme tu čas, keď sa dá zmeniť zdravotná poisťovňa. Tak prečo by blbci nevyužili príležitosť?

Osobne sa rád nechám presviedčať, keď ma niekto na ulici osloví, aspoň ho vypočujem (ak sa práve neponáhľam na autobus). Keď sa aj nič závažné nedozviem, aspoň sa zabavím. Aj tak mám vždy pripravenú výhovorku, že nemám 18, pre prípad neodbytnosti. Nuž, ale dnes som zažil niekoľko šokov súčasne.

Prechádzam Žilinou, konkrétne Hlinkovým námestím, takým srdcom Žiliny. Kto neviete kde presne, tak je to námestie, ktoré je vždy zobrazované spoločne pod farským kostolom na rôznych propagačných materiáloch. Krásne miesto. A uprostred stojí banda ľudí (čítaj: blbcov), ktorí hľadajú vhodné obete pre svojho chlebodárcu. Prichádzam aj s kamošmi a hneď sme zastavení milou slečnou. Že by rada na kus reči. Reku nedbám. A hneď spustí: tá a tá zdravotná poisťovňa, žiadne riziko, len vypíšeme prihlášku, samá ochota lieta vzduchom ako dym po hulení. Po chvíli, keď sa zdá, že sa bude podpisovať prihláška, vyťahujem záchranný argument o svojom veku a som vonku. Žiaľ, kamoš toľké šťastie nemá (dospelosť je dospelosť, aj s rizikami). Doňho sa pustí detailne – sľubuje hory doly stodoly, nič poriadne sa nedozvedám. Na otázku, či je to bezpečné a podobne je jednoduchá, no prudko neuspokojivá odpoveď: veď stačí skúsiť, ak sa nebude čokoľvek páčiť, môžeš to o rok zmeniť. V tomto momente začínam nadobúdať mierne purpurovú farbu. Ako si môže niekto dovoliť takto odpovedať? Náš zákazník nie je náš pán? A pekne do očí. Tá otázka o bezpečnosti nebola náhodná, pretože len pár dní späť sa médiami pretriasla informácia o nelegálnych praktikách práve spomínanej poisťovne. Začínam tušiť, že sa blíži najhoršie (poprosím doklady a podpíšeme). Takže vyberám argument ťažšieho kalibru aby som nás odtiaľ dostal.

Elektronické služby. Pre mňa je to alfa a omega na ktorej si potrpím. Tak sa pýtam priamo: a čo elektronický výpis? V mojej poisťovni (VŠZP) mám zadarmo elektronický prehľad o všetkých predpísaných liekoch, diagnózach, vyšetreniach a podobne. Stačilo k tomu len vyplniť formulár na webe a prísť osobne podpísať jeden papier na pobočku. Takýto “luxus” požadujem od každej podobnej spoločnosti. Nech moje peniaze idú tam, kam majú. Lenže slečna sa po mojej otázke skoro zosype. Elektronické čo? Veď my to posielame poštou. (Purpurová nadobúda jasné farby.)

No ďakujem pekne. Akoby nestačilo to množstvo balíkov a pošty, čo mi denne chodí, ešte aby ma aj mesačne obťažovali s tlačeným výpisom o mojom zdraví. Hlavne, že chceme chrániť naše lesy. Ale odbočil som. Tento argument zabral. Sériu pozitívnych rozprávok prerušila nutne negatívna odpoveď, čo bola skvelá príležitosť zbaviť sa jej. Flegmaticky nadhodím, že keď mi neponúkajú takúto službu, nemám najmenší záujem a otáčam sa na odchod. Reakcia slečny nenechala dlho čakať, no úprimne ma prekvapila: veď o teba nemám záujem, tu riešim jeho (kamoša). Neskoro, purpur by som mohol vyvážať. Pri odchode len prehodím, že sa chystám založiť živnosť, ale keď si budem vyberať medzi zdravotnými poisťovňami, táto už šancu mať nebude. Nechcete ma teraz? Tak ma nebudete chcieť ani o mesiac.

Medzičasom absolvujeme malý nákup, kde sa mi po tomto odbití potencionálneho klienta, zdajú všetky predavačky milé. Aspoň sa usmievajú a trochu súcitne nám ešte nablokujú tovar, aj keď im už “padla”. A opäť ideme na námestie. Tentoraz sa nám slečna opatrne vyhýba, keďže môj bojovný pohľad je zaostrený na chalana, ktorý spracúva moju priateľku a jej spolužiačku. Hovorím si, kamoš, ruky preč. Suverénne sa vtieram do prebiehajúcej debaty. Preverujem stav a prichádzam na najhoršie. Jedna z nich už má vyplnenú prihlášku, stačí podpísať. Ale stále váha, nuž, pokúšam sa priamo oponovať chalanovi v obleku. Snažíme sa (traja vs. jeden) klásť zákerné otázky, no nenecháva sa vyviesť z miery. Klame až sa z huby práši. Teda, neklame priamo. Len tú pravdu povie tak, aby nebolo jasné, čo povedal. A samozrejme, používa teenagerský slovník.

Ot: Ale veď toto nie je záväzné, však?
Od: Veď je to len prihláška, od prvého prvý dvetisícosem do tridsiateho prvého dvanásty dvetisíc osem, ak tam bude čokoľvek napiču, môžeš to budúci rok pokojne zmeniť.

Krásna manipulácia. Záväzné? Slovíčkom “len” zmiernil (no nepoprel) vážnosť tohto rozhodnutia. Rovnako dátumy. Načo povedať “rok 2008″, keď môžeme svoju obeť zmiasť v spleti čísel. A na súcitnosti pridáva aj vekové priblíženie slovníkom (napiču). Korunku tomu zasadzuje možnosťou zmeny v budúcnosti. Žiaľ, tu boli aj naše odhovárania zbytočné. Môcť vytrhnúť pero, urobím to, no kamoška je už dospelá, brániť jej nemôžem. Hneď ako je jej podpis na správnom mieste sa náš blbec otáča a odchádza. Načo ďalej riešiť, načo ďalej upozorňovať na riziká, povinnosti, pokuty a podobne, plynúce z práve podpísanej zmeny zdravotnej poisťovne. Tak jej na rozlúčku aspoň poprajem úprimnú sústrasť so stratou rozumu a odchádzam riešiť iné veci.

Tak si to zhrňme: sú mladí a neodbytní. Ak nemôžeš teraz, si out, aj keď neskôr (o mesiac) môžeš priniesť pekný balíček peňazí. Neváhajú klamať a zamlčovať podstatné informácie. Vyhľadávaj neinformovaných. Takí študenti – kto by už každý večer pozeral televízne noviny alebo nebodaj čítal nejaký seriózny denník? Vhodné obete. Neveria o problémoch. Nevedia o povinnostiach. Nevedia o závažnosti zdanlivo jednoduchej veci. A, to podstatné, nechajú sa ľahko presvedčiť. Keď nejde o život, nejde o nič. Ale práve pri zdravotných poisťovniach o ten život predsa len ide.