Je zvláštne, že človek môže aj sám seba citovo vydierať. Možno to poznáte sami – navonok túžite po niečom, no keď sa to stane realitou, trpko ľutujete…

Niečo také zažívam v týchto dňoch. Našu školu opúšťa jedna z profesoriek, ktorá (otvorene) bola zrejme najneobľúbenejšia. Celá škola (žiaci, študenti, profesori) čakala na jej odchod, a teraz, keď je to už realita, zobudili sa moje kresťanské city. Posledná hodina, posledné rozdávanie známok, príjemné prekvapenia (mám to za 2 :-) ) a nakoniec aj rozlúčková reč. Je zvláštne, ako môžu slová silno zapôsobiť, aj keď navonok vyzerajú celkom neškodne. Prichádzajú momenty, keď človeka úprimne ľutujete, no najviac vás štve, že mu nemôžete podať pomocnú ruku. Je síce pravdou, že mnohé hodiny boli doslova utrpením, ale keď pred vami stojí človek, ktorý sa ocitá v ťažkej životnej situácii, zabúdate na minulosť.

Nakoniec ešte jedna vec, ktorú musím vybaviť, pre moju triedu: Prehlasujem, že stávku som prehral. Za polrok sa mi nepodarilo získať istú vec a prijímam porážku. Ale ja som vlastne ani nechcel vyhrať, “výhru” by som nemohol prijať…