Sú výlety, ktoré trvajú dni či týždne a človek si z nich veľa nepamätá. A potom sú tu akcie, ktoré napriek krátkemu trvaniu prinesú zážitky, ktoré chcú viac ako jedno pivo s kamošmi na prerozprávanie všetkých zážitkov. Tak, ako mnoho našich šialeností predtým, aj tento trip k východným susedom začal úplne nevinne.

Niekedy vo februári sme lovili okolo Púchova challenge kešky, ktoré sme spĺňali. V podstate nešlo o nič veľké, len sa nám nechcelo sedieť doma na zadku.. Pozreli sme, kto čo spĺňa, sadli do auta a logovali. Až kým sme neprišli k jednej – The Slovak Neighbours Challenge, ktorá vyžaduje, aby hráč našiel aspoň jednu skrýšu u každého z našich (slovenských) susedov. Česko? Malina! Poľsko máme čo by kameňom dohodil, Maďarsko sme si užili počas minulého roku, do Rakúska odbiehali z bratislavských stretnutí, keď už to máme len cez vodu. Zostávala pre nás najvzdialenejšia – Ukrajina.

Na tzv. challenge kešky sa vzťahujú osobitné pravidlá logovania – kým pri väčšine je právo logovať found online automaticky po fyzickom zápise do logbooku (bez ohľadu na spôsob, akým ste sa k zápisu dostali), pri challenge keškách je nutné preukázať pri online logovaní splnenie určitých podmienok, nestačí fyzický zápis (ale aj ten je potrebný.)

Napriek tomu, že sme túto challenge nikto nespĺňali, zapísali sme si nález. To, že naň nemáme “právo” sme zistili až keď sme sadli do auta a všimli si, že sme pri inej challenge keške, než k akej sme smerovali. Samozrejme, pravidlá pamätajú aj na takúto situáciu, ale nechceli sme si rozbiť štatistiky tým, že budeme spätne zapisovať niektoré logy a všeliak manipulovať s číslami. Tak sme sa zmierili s tým, že veľmi skoro zamierime k východným susedom.

Ukrainian Border Zone

O dva týžne neskôr sa nám naskytla ideálna príležitosť. Zlé počasie, dostupní účastníci, minimálne plánovanie. Taktiež kombinácia nedostatku času v prípade problémov s veľmi neistými aktivitami typu prechod hraníc, ktorý môže trvať pár minút aj pár hodín. Pre nás jednoducho trip v znamení “ako vždy”.

Hoci vtipné pozvánky na Ukrajinu hovoria o tom, že si máte prísť pozrieť túto krajinu, pretože vaše auto tam už je, my sme ráno vymieňali pohľady medzi sebou kto zoberie povoz. Nakoniec to vyhral Wajko, Lukáš prihodil veci, ktoré som si uňho nechal pár dní dozadu (prilbu), oznámili sme mu cieľ cesty (o ktorom som do tohto momentu vedel len ja a Lukáš) a vyrazili sme smer ukrajinská hranica. Bolo ráno, 6 hodín.

Cestou sme si ako geocacheri nemohli nechať ujsť niekoľko drive-in kešiek (viac menej) – nebol čas venovať sa každej dedinke a každej tradičke okolo, len samotný Prešov, ktorým sme prechádzali, je na niekoľko týždňov hľadania, kým by sme ho k spokojnosti vyriešili, preto sme sa obmedzili na skutočné zastaviť – tam je – zalogovať – ideme ďalej. Celá cesta zo Žiliny na hranice nám mala trvať 4 hodiny a keďže sme si odpustili prestávky na jedlo (zatiaľ nebol nik hladný), cigarety (nik z nás už našťastie nemal potrebu fajčiť každú hodinu) či iné potreby (aha strom!), podarilo sa nám uloviť aspoň 7 kúskov cestou.

Špeciálnou keškou sa stala Elektráreň pri Michalovciach, ktorú chalani už vopred pripravili pre mňa – keďže som známy svojou nehynúcou “láskou” k vedeniam VVN. Na ich smolu však žiadne kritické momenty pre mňa nenastali a navyše to bola krabica s poriadnou zásobou trackables a geocoinov, takže sme v kurva studenom a prudkom vetre trávili aj s Turkym dlhé minúty pri spisovaní kódov. No a zostávala už len cesta ku hraniciam…

Uzhhorod Square

V noci pred cestou som dával dokopy požiadavky na to, čo potrebujeme stihnúť a aké sú naše časové obmedzenia. Mali sme jeden pevný deadline na príchod do Žiliny, kvôli práci, a potom zopár menších cieľov (napr. stihnúť večerný basketbal). Tomu som prispôsoboval cestu, počítal možné prestávky a zdržania na hraniciach. Od rozhodnutia spred dvoch týždňov som si robil priemery zo stránky Ministerstva financií, kde uvádzajú čakacie doby na hraničných prechodoch s Ukrajinou. Stačilo to na jednoduché rozhodnutia: cestou tam využijime prechod Vyšné Nemecké, ktoré je najčastejším bodom na prejazd autom na Ukrajinu a pri výstupe z EÚ sú osobné autá v našom predpokladanom čase vybavované priebežne. A tak aj bolo.

Prvá kontrola našimi colníkmi prebiehala v pohode, ako účel cesty sme uviedli geocaching a na moje prekvapenie len kývli hlavou a vybavovali potrebné papierovačky (stav nádrže, veci na preclenie atď.). Prešli sme teda k ďalšiemu neďalekému stanovisku ukrajinských colníkov. Tradične, pýtajú pasy, podávame. V tom colníčka zahučí “Technicky kde!” Jasné, techničák od auta, mám ho v rukách a podávam aj ten. Berú si všetky doklady bokom. Medzitým jej kolegovia pozerajú auto, priehradky, kufor. Čakáme, nič poriadne sa nedeje. Po chvíli máme späť doklady a colník nám kričí “Voľno.” Tak ideme, asi 100 metrov. Tam čaká ešte jeden vojak so samopalom, podávame papiere a on krúti hlavou: nemáme pečiatku colnej kontroly.

Vybavovanie na ukrajinských hraniciach prebieha tak, že pri vstupe do ich colného priestoru vám na malý papier stráž napíše ŠPZ auta a počet ľudí v ňom. Na ten papier postupne dostávate pečiatky a keď ich máte dosť (dve), môžete opustiť kontrolu. Keďže je papier plne pripravený na príchod cudzincov, nenájdete tam iné znaky než azbuku a, čo je dôležité, ani vyznačené miesta na pečiatky. Keď totiž prejdete nejakou kontrolou, jebnú potvrdenie kdekoľvek. Rozlišujú sa len tvarom.

Tak sme si zacúvali späť k pôvodným colníkom, že nás predsa pustili s tým, že máme všetko v poriadku. No a v tomto momente sme už nemali. Keďže sme nemali pečiatku z colnej kontroly, iba pasovej, pokúsili sme sa prekročiť hranice bez povolenia. A to je zlé. Vyšetrovanie, nemáme opúšťať vozidlo, bude sa veľa vybavovať, pokuta atď. Odkiaľ sme to mali vedieť a hlavne prečo nám 2 minúty dozadu tí istí ľudia povedali, že môžeme ísť, netušíme. Po pár minútach papierovania máme druhú pečiatku a už ideme na posledné stanovisko s istotou. Len ľahší o 10 eur. Pohľad na ďalšie cúvajúce autá nám prezrádza, že nie sme jediné obete takýchto trikov.

Stadium in Uzhhorod

Ak si niečo po prekročení hraníc všimnete, je to kvalita ciest. Nikdy som o tých slovenských nepísal špeciálne ódy, ale ukrajinské cesty vyzerajú, že dlhodobo dostávali zabrať a nevyhnutne sa opotrebovali. Takže bolo potrebné trochu viac kľučkovať medzi výtlkmi, no stále sme boli na ešte dosť frekventovanej ceste do Užhorodu, to “najlepšie” nás čakalo neskôr.

Pohľad na hodinky hovoril, že zatiaľ časový plán vychádza viac menej dobre. Máme asi 2 a pol hodiny na kešky, v Užhorode ich bolo na mape okolo 20, s tým, že cestou k inému hraničnému prechodu dáme ešte zopár v okolitých dedinkách. Zastavujeme teda pri prvej, ktorá už podľa streetview bola v reklamnom paneli pred obchodným domom Dastor. Chvíľu hľadáme miesto na parkovanie, vystupujeme a tešíme sa na prvý nález. Raz siahneme (mysleli sme, že nenápadne) rukou na miesto uloženia kešky a.. nie je tam. Kým stihneme vyskúšať druhé miesto, zjavuje sa pri nás muž celý v čiernom obleku a pýta sa odkiaľ sme a čo robíme. Hovoríme, že sme zo Slovenska a len sa pozeráme po okolí. Odchádza, zapaľuje cigaretu a celý čas nás pozoruje. Výborne to začína, DNF.

Presúvame sa kúsok ďalej. Šplhať na strom rovno pred nemocnicou, ktorú stráži ďalšia partička mužov v čiernom? Presne tak, sereme na to. Tretia keška, v súkromnej záhrade bytovky, hneď vedľa škôlka obohnaná ostnatým drôtom. Nie, ďakujem. Štvrtá keška, hint jasný, miesto pokojné, nikde nikoho.. ani kešky. What the…! Už celkom demotivovaní a vytrasení z ciest, kde si môžete vybrať medzi jamou, jamou a veľkou jamou prichádzame pred miestny štadión. Chvíľu to vyzerá na ďalší neúspech, keď si všimnem malé plastové vrecko, aké u nás používame na SWGčka a v ňom poskladaný kúsok papiera. Začínam chápať.

Geocache in Uzhhorod

Kešky v Užhorode sú primárne zastrčné malé sáčky s malými papiermi. Ono to vlastne aj stačí, pretože geocacherov je tu málo a k turistom tu zatiaľ majú všetko, len nie vrúcny prístup. Tak si logujeme prvý úspech u východných susedov a napĺňame tým hlavný cieľ dnešného dňa: odloviť kešku na Ukrajine. No toľko kilometrov kvôli jednému nálezu by bolo plytvanie, preto pokračujeme. Ďalší kúsok, podobne uložený – tehla, sáčok, papierik. Kráčame späť k autu, buchnem do Lukáša: pozri sa doprava. Kráčame totiž okolo veľkého bieleho domu s veľkými bielymi dverami na ktorých je strohá veľká žltá nálepka: biohazard. Nič viac. Niekde v tomto momente sa náš morál definitívne rozplynul a aj pôvodné predstavy nahrádzame už len smiechom. Takým tým, kedy si nechcete pripustiť, že veci naozaj nevychádzajú podľa plánov.

Zvyšok hľadania kešiek sme skrátili na nevyhnutné minimum, pretože buď sme sa hrabali v odpadkoch, alebo na nás pozerali zvedavé oči kohokoľvek, kto si všimol nás troch postávať na mieste. Nie, nepomohli žiadne tradičné veci, ktoré poznáme z kešovačiek u nás – zaväzovanie šnúrok, hranie sa s mobilom, stratenie sa z dohľadu – vždy sa našiel niekto, kto nás pozoroval a nebolo to príjemné.

Zavelili sme preto na ústup a vrátili sa k pôvodnému nákupnému centru. Nie kvôli keške, ktorá tam aj tak nebola, ale kvôli nákupu – nech polovičkám prinesieme aspoň niečo, keď už boli postavené pred fakt, že ráno odchádzame preč, netušia kam, iba vidia, že si berieme pasy.

Obchod je to zvnútra štandardný, na naše pomery sú uličky trochu stiesnené, ale vyberať sa dá. Pôvodný plán kúpiť pár drobností sa zmení na vyberanie z množstva sladkostí a drobností, ktoré u nás prirodzene nedostať. Aj zámer sadnúť do reštaurácie po strate veľkého množstva času na DNFkách vymieňame za nákup drobností na jedenie do auta. Ešte obligátne magnetky a môžeme ísť. Sú dve hodiny poobede, podľa plánu čas pomaly sa pobrať ku hraničnému prechodu, aby sme sa stihli vybaviť a prísť včas do Žiliny. Cestou do seba tlačíme aspoň nejaké jedlo, väčšinou pečivo a nejaké veci na prihýzanie. Tesne po dojedení baleného údeného syra si všímam vytlačený dátum na obale: 3. január 2017. Moja otázka: chalani, neviete, či oni tlačia na obaly dátum výroby alebo spotreby? končí ďalším výbuchom smiechu a mojimi modlitbami v kvalitnú črevnú mikroflóru.

Pri pozorovaní časov na vybavenie osobnej automobilovej dopravy mi nemohlo ujsť, že vo Vyšnom Nemeckom sa na vstupe čaká hodinu, niekedy hodinu a pol len kým sa začne všetko riešiť. Navigujem preto na prechod Ubľa, ktorý je podľa mapy vzdialený necelú hodinu cesty a riešia tam vstup do EÚ priebežne. Navyše sme mali mať cestou aj nejakú kešku – dve. Tejto myšlienky sa vzdávame, pretože ak sme boli doteraz prekvapení z rozbitých ciest, za Užhorodom sa mení naša cesta doslova na súboj vozovka vs. auto.

Po chvíli si zvykáme na to, že sa jazdí v jednom pruhu, tom menej rozbitom, pokiaľ nejde oproti iné auto. Vtedy máte na výber buď sa vrátiť do svojho a pomaly prechádzať výtlky, po ktorých sa dá ísť buď extra pomaly, alebo extra rýchlo, prípadne ako sme boli viackrát svedkami, ľuďom v protismere vôbec nevadíte a oni sa vám vyhnú tým, že odbočia do poľa vedľa cesty. V niektorých miestach je to priam nevyhnutnosť. Pohľad na dopravnú značku upozorňujúcu na nerovnosti vozovky v nás vzbudzuje celkom obavy: ak to, čo sme videli doteraz, nestačilo na varovanie, čo bude za touto značkou?

Somewhere in Ukraine

Odpoveď na seba nenecháva dlho čakať: jazero uprostred cesty, do ktorého vôjdete a len sa modlíte, aby ste neutopili auto, alebo, náš suverénny víťaz výtlkov: tak veľká diera, že ju miestni opravili vskutku svojsky, vložením celej europalety. Posledný pokus o jednu z kešiek nám ukazuje most bez akýchkoľvek bezpečnostných prvkov (zábradlie či zvodidlá), rozbitý tak, že čakáme, či sa pod nami neprelomí. Prežili sme, zostávajú len dve veci: prejsť hranicami a dostať sa včas domov.

Kontrola z ukrajinskej strany prebieha trochu pokojnejšie, už nás nik nechce zatknúť ani nič podobné, aj keď vzbudujeme svojim outfitom určité pochybnosti. Keď si colníčka príde po doklady a všimne si, že sedím len tak v tričku a kraťasoch (bolo asi 5 °C), v spojení s odpoveďou na otázku, prečo sme boli na Ukrajine: geocaching, turistika, pozeranie pamiatok – nič len pravda; v nej zasvieti varovná kontrolka a pustí sa do detailného prehľadávania auta až po rezervné koleso. Pri tom samozrejme nachádza aj prilby (odložené ráno) a pozostatky výbavy na T5 kešky. Nespokojná bez nálezu nás púšťa ďalej. Slovenskí colníci si zas pozerajú náš nákup, keďže je zakázané bez prihlásenia dovážať mliečne a mäsové výrobky, kvôli chorobám. Navyše zisťujeme, že colník pochádza z našich končín, vedieme krátku debatu o počasí na Kysuciach a sme späť. Kešovania máme pre dnešok dosť, do Žiliny prichádzame presne včas, aby sme stihli ďalšie povinnosti.

Tento trip nebol nakoniec extra dobrodružný a veľa z vecí sa horšie opisuje, keďže určité momenty si človek musí zažiť, aby dokázal precítiť genius loci. Napriek všetkému “negatívnemu”, čo nás postihlo, považujem túto krajinu za veľmi pozoruhodnú a určite neľutujem, že sme sa na to dali. Ak by ste niekto chceli vyskúšať lov v Užhorode, rozhodne si pripravte veci doma, pozrite si logy predošlých hľadačov (pretože v listingu je buď pretlak informácií, no najčastejšie je tam jedna veta), rozhodne znížte očakávania a nehľadajte nevyhnutne len krabičky.

Napokon, výlet je vždy presne taký, akým si ho urobíte. My sme sa bavili, aj napriek záplave DNF a NM logov, challenge sme splnili, nakoniec aj včas prišli domov. A začíname rysovať ďalší trip ;-)