Uplynulé leto sa rozhodla spoločnosť Unilever vyrábajúca známe nanuky Magnum prezentovať sa aj prostredníctvom netradičných aktivít. Jednou z nich bol aj geocaching. Trochu odlišný, než bolo na Slovensku zvykom, no možno práve preto sa u mňa zaradil k jedným z najlepších nápadov, ako prehĺbiť záujem o svoje výrobky a splniť si vlasteneckú povinnosť milovania krajiny.
Takto pred rokom mi na Facebooku jeden z mojich priateľov (diky ešte raz, Maťo) poslal odkaz na stránku, kde Magnum sľubovalo zverejnenie 50 skrýš po celom Slovensku. Tento zoznam sa mal stať dostupným len tým, ktorí si kúpia (a zjedia) jeden z nových nanukov Magnum Gold, ktorý spoločnosť uvádzala na náš trh. Tieto nanuky mali na drievku kód, ktorý po zadaní do systému sprístupnil súradnice. Tak sme začali žrať.. :)
Pôvodne nás zoznam skrýš sklamal, všetky dovtedy vydané boli na východnom Slovensku, čo je mimo môj bežný akčný radius, pokiaľ ide o nočné jazdy autom za náhodnými cieľmi. Odsledovali sme však jednu vec: nové súradnice pridávali vždy po polnoci, počas pracovných dní. Z leta 2010 sa tak u mňa stal rituál. O desiatej večer som vytiahol auto, zamieril do hypermarketu po obživeň a benzín a trpezlivo čakal s partiou na nejakej free wifi sieti na polnoc, kedy sa mala objaviť nová destinácia.
Od tradičného hľadania skrýš sa tieto odlišovali v jednej podstatnosti: nemali žiadny popis k miestu, okrem bodky na mape sme netušili, kam vlastne ideme. A čo nás tam čaká. Jediné, čo nás mohlo viesť bolo GPS a šípka v telefóne. Okrem hľadania pokladu sme teda hľadali aj význam miesta, na ktorom sa nachádzame.
Samotné skrýše boli pripravené veľmi precízne, ako sme sa dozvedeli, ich autorom bol jeden zo skúsených geocacherov. Okrem tradičných formalít (zápisník, ceruzka) tiež obsahovali aj odmenu pre prvého nálezcu (FTF) – kupón na USB storage v tvare zlatej tehly (spomínate, Magnum GOLD?). Moralisti by teraz mohli ohrnúť nosom, že som to robil celé kvôli nejakej odmene, ja však mám voči tomuto jednoduchý argument: keby som spočítal výdavky len na benzín (nie nanuky, jedlo atď..), ktorý sme spotrebovali cestou za týmito pokladmi, mohol by som pokojne vykúpiť priemerne veľký počítačový obchod s pamäťovými zariadeniami.
O tejto aktivite diskutovali aj iní geocacheri – mnohí s nevôľou prijímali fakt, že ich zábavku niekto používa ako komerčnú propagáciu. Ďalší spochybňovali prvonálezcov a obávali sa masového príchodu nováčikov, ktorí budú znehodnocovať iné skrýše (áno, aj také veci sa dejú, spojiť ich však dokopy chce veľkú dávku drzosti a fantázie).
Čo ma na tomto projekte naozaj zaujalo, bola zvláštna motivácia spoznávať miesta, kam by som iste len tak nešiel – a už vôbec nie v noci. Zhýčkaný luxusom, ktorý poskytuje klasický geocaching (popisy miesta, fotky, pomôcky, netušené nápovedy v zápiskoch iných hľadačov, …) som len otváral ústa, koľko málo stačí k tomu, aby sa počas leta partia zdvihla a išla si pozrieť niečo geograficky či historicky zaujímavé.
Samotné skrýše po ukončení projektu ich autor previedol na tradičné, pre všetkých hľadačov. Na mape Slovenska pribudlo teda takmer 50 zaujímavých miest, o ktorých možno mnohí ani netušili (alebo tušili, ale preto, že tam nebola krabica, nechodili). Keď sa lámala palica nad jednou terchovskou skrýšou z tejto série (GC2D7Y3), zobral som si ju pod patronát – Terchovú mám rád, miesto bolo nádherné a táto skrýša mi priniesla veľa zážitkov, o ktorých ani autor alebo čitatelia zápiskov netušia.
Teraz len tajne dúfam, že sa podobná výzva objaví aj toto leto.