Myslím, že každý človek raz za čas rieši vo svojom živote otázky, ktoré dokážu ovplyvniť jeho ďalšie smerovanie viac ako je to bežné. Mňa v tejto dobe trápia dve, ktoré považujem (pre mňa) za podstatné, ale zatiaľ ich neviem vyriešiť. A to som skúšal rôzne metódy.

Prvá otázka, tá “ľahšia” – onedlho dovŕšim magickú hranicu 18tich rokov a rád by som do sveta papierovo dospelých vstúpil nejakým dospeláckym činom. Aby sme sa rozumeli – mám namysli veci typu darovanie krvi. Viete, pre taký vlastný vnútorný pocit, že môžem niečo urobiť pre druhých. O samotnom darovaní krvi som už viackrát premýšľal, myslím, že Mišo Slančík by vedel rozprávať. Lenže v mojom prípade by to bol, žiaľ, problém, zdravotný stav ma diskvalifikuje od takejto pomoci. :-(

Druhú otázku riešim dlhšiu dobu a už som si dal ultimátum, dokedy sa mám rozhodnúť. Ide o výber školy, čo ďalej, keď zavriem za sebou dvere môjho gymnázia. My, gymnazisti, máme výhodu aj nevýhodu v tom, že sa automaticky očakáva postup do ďalšieho vzdelávania. Kým odborne orientované školy (obchodné akadémie, priemyslovky, …) “vyprodukujú” ľudí schopných ihneď sa zaradiť do pracovného procesu, keďže majú špecializované vzdelanie, my sa učíme z každého rožku trošku a dokopy nič do hĺbky a poriadne. Máme síce odborové zameranie (ja samozrejme informatika), ale stále to nie je ono. Takže je jasné, že niektorá z vysokých škôl je mojou ďalšou zastávkou. Ale ktorá? A, vôbec, čomu sa venovať?

Ak si pamätáte, malé deti vždy snívajú o svojich povolaniach. Keď som suploval hodinu u druháčikov na základke, vypočul som si krásne plány decák a trochu zalovil aj vo vlastnej pamäti, čím všetkým som chcel byť. Potom nastupuje fáza puberty, ktorú charakterizuje absolútny nezáujem o budúce smerovanie. Len nech mám teraz pokoj, partiu a svoj život. Nejak bolo, nejak bude. Expresívne povedané: mám to v p..i. Pri prechode do adolescencie však treba záväzne vysloviť smer a školu, kade sa uberať. A vtedy sa človek zamyslí…

Po roku kváziučiteľovania sa mi to celkom páčilo. Pravda, chodil som domov s historickými maximami krvného tlaku (u mňa nič neobvyklé) a často som si búchal hlavu o stenu s výčitkami, do čoho som sa namočil. Ale nejakým zvláštnym spôsobom sa mi to všetko páčilo. Aj preto som sa začal zamýšať nad povolaním učiteľa všeobecnovzdelávacích predmetov (toť oficiálny názov pre obyčajné učiteľstvo na 2. stupni ZŠ alebo na SŠ). Ako aprobáciu by som volil jednoznačne informatiku v kombinácii angličtina / geografia / matematika (zoradené podľa priorít).

Do úvahy u mňa prichádza aj možnosť študovať čisto informatiku (konkrétne zameranie by som vybral neskôr). Netuším prečo, ma moje okolie vidí takmer vždy ako budúceho Billa Gatesa (odtiaľ moja “krčmová” prezývka Billy) alebo ako jednu z postavičiek seriálu IT Crowd (by the way, neviete, kedy má uzrieť svetlo sveta nová séria?). Okrajovo som sa pohrával aj s myšlienkou manažmentu a podobných záležitostí.

A na záver tu mám odpoveď na otázku: prečo to tu vlastne píšem? Nuž, je jasné, že väčšina z návštevníkov ma tu nepozná tak, aby vedela čo je pre mňa vhodné. Bolo by odomňa drzé žiadať od vás také rady. Budem vám však vďačný za každú pripomienku alebo inšpiráciu k veci. Vyjadrili sa už mnohí. Slovne. Napríklad k mojej sympatii k profesii učiteľa jedna z mojich učiteliek s reakciou, či som sa nezbláznil, muž má domov nosiť peniaze a živiť rodinu. Pravda, čisto z učiteľského platu sa to nedá na dostatočnej úrovni. Ale to je len jeden z faktorov, ktoré ovplyvňujú výber zamestnania.

Učiteľ plný nadšenia s malým platom zastrčený v okrajovej časti mesta alebo informatik zarábajúci “ťažké prachy” v nejakej medzinárodnej spoločnosti? Takto často vykresľujú povolania. Tí, ktorí sa im venujú vedia, že sú to len x-krát prekrútené a účelovo upravené informácie.

Ale aj tak… Quo vadis, Juraj Grečnár?

Ešte malá poznámočka: funkciu random si nechávam v zálohe ako žolíka, keď budem naozaj v koncoch ;-)