O knihách sa „seriózne“ učím už piaty rok. Na univerzitnej pôde sme o nich preberali asi všetko: od výroby papyrusu po tvorbu e-bookov. V škole ma najprv naučili knihy čítať, potom písať a nakoniec ich skúmať. Ale teraz som prvýkrát zažil, aké je to knihou byť. (Aj bez psychotropných látok.)

Aby som zbytočne nedržal čitateľa v domnení, že majú metrofarby na mňa halucinogénny účinok, uvediem do deja krátko: v rámci projektu Mládež v akcii organizujú dobrovoľníci aktivitu, o ktorej som prvýkrát počul v momente, ako ma pozvali, a na prvé čítanie som zistil, že ide o vec, ktorú nemôžem vynechať. Ide o projekt Živá knižnica, ktorá v skratke funguje rovnako, ako poznáme bežnú: knihy v policiach podľa témy, knihovník od ktorého si knihy požičiavame, preukaz podľa ktorého musíme knihy vrátiť. Rozdiel je len malý, ale podstatný: nepožičiavajú sa tlačené materiály, ale ľudia.

Mal som tú česť stať sa jednou z kníh v Trstenej, kde sa miestne občianske združenie V.I.A.C. rozhodlo pomôcť maturantom z miestnych stredných škôl pri výbere svojej profesie. Mojim obsahom mal byť preto osobný príbeh o rozhodovaní sa pre konkrétnu školu a zamestnanie. Tí, ktorí ma trochu poznáte, viete, že ide o vcelku zauzlený príbeh, preto som súhlasil. Môj súhlas bol tiež podporený tým, že išlo o akciu organizovanú pre mladých v kúte Slovenska, ktoré sa spája s rôznymi prívlastkami, ale vzdelanostnú spoločnosť medzi nimi nenájdete. Faktom je, že i ja sám poznám málo ľudí z Oravy, ktorí sú viditeľní na vysokých školách a v nových moderných profesiách. Nie že by neboli šikovní, to je to…

Ako človek, ktorý ľúbi školu a je rád, keď má okolo seba podobne naladených ľudí, som celkom trpel pri počúvaní toho, ako vysoké školy jedna za druhou odmietali účasť na tejto akcii, kde boli pozvané. Myslím, že som tam videl dokopy tri, ak ma pamäť neklame. Faktom však je, že som tam videl oveľa viac šikovných študentov. Z rozhovorov, ktoré sme viedli mám pocit, že vo svojich smeroch šikovnejších než som bol ja v ich veku.

Orava ma privítala skvelým počasím, ktoré celkom zalepilo aj rany na duši z budíka o 3:00. Cesty po Slovensku ma asi tak skoro nezačnú nudiť. Hneď po príchode do Trstenej som sa spoznal s ostatnými knihami – spolu 13 povolaniami, z ktorých si mohli decká vyberať. Prestriedali sa pri nás tri stredné školy, mňa osobne si požičali 7-krát. Z každého stretnutia som si odnášal iný pocit – od prvotného šoku, keď si ma vybrala ako softvérového analytika skupina dievčat, po povznesenú náladu pri vtipkovaní s chalanmi z elektrotechnickej priemyslovky, pri ktorých som nemal problém rozprávať sa ako so starými známymi.

Keď ste v úlohe knihy, začnete vnímať aj svoj obsah úplne inak. Pri obede sme sa zhodli, že to bola veľmi poučná akcia aj pre nás – aby som odpovedal úprimne, bolo potrebné pozrieť sa na svoju minulosť a zhodnotiť naozaj z nadhľadu: aká bola skutočná motivácia pri rozhodovaní sa o škole / práci? Zmenil by som niečo? Dokážem pre moje povolanie nadchnúť aj iných? Okrem toho som mal ako kniha tiež celkom ťažkú úlohu byť pútavým. Mám naozaj čo povedať mladým ľuďom, ktorí hľadajú odpovede? Asi najviac vo mne rezonovala táto otázka v čase, keď boli ostatné knihy požičané a ja som sedel v knižnici s knihovníkmi sám. Aj to je jedna zo skvelých (bez irónie) vlastností živej knižnice: nikoho nemusíte do ničoho nútiť, takže ak nie je záujem, nemusíte mať žiadnych čitateľov. Ale netreba si to brať osobne :)

Ako služobne najmladšia kniha ešte nemám príbeh celkom dokončený, preto som sa sústredil na odovzdanie čerstvých skúseností zo školy. Ako nezostať na vysokej lenivý, kde hľadať príležitosti na prax, ako zo seba urobiť atraktívny tovar na trhu práce a ponúknuť pridanú hodnotu. Všetko to, čo ma naučili posledné roky. Pretože vedomosti treba zdieľať ;-)

WP_001242_edit

Vo vstupnej hale mali možnosť študenti napísať svoje zhodnotenie akcie. A keď som pobalený prechádzal okolo, nedalo mi neprečítať si aspoň krátko. Neskutočne ma potešili slová vďaky za pomoc pri rozhodovaní – niekedy stačí naozaj málo: povedať pravdu o tom, aké to naozaj je. Napríklad že učiteľovi nepadla o pol druhej, že štúdium farmácie je naozaj drina, že aj ženy vedia robiť veľké veci v IT oblasti.

A preto opäť poďakujem aj ja. Úplne na úvod organizátorkám, Mati a Dominike: máte odvahu robiť veci, ktoré menia ľudské životy. Mojim spoluknihám: inšpirovali ste nielen cieľovku, ale aj mňa. Verím, že aj ja vás, aspoň trochu. A nakoniec mojim čitateľom, ktorí ma dnes „zodrali“: ste zdravo zvedaví, takými aj zostaňte a na Orave bude dobre!