Je veľmi málo vecí, ktoré ma dokážu zaskočiť natoľko, že nenájdem vhodné slová. Jedna z nich sa stala len niekoľko hodín pred napísaním tohto článku a doteraz som sa z nej „neotriasol“. Fakt je, že ani nechcem. Lebo nechcem zabudnúť na desiatky ľudí, ktorí obetovali slnečné sobotné popoludnie a prišli pomôcť pri čistení okolia Vodného diela v žiline, známej rekreačnej lokalite.

Geocacheri (ľudia hľadajúci skrýše pomocou GPS) majú k prírode veľmi blízko. Niekedy to tak nemusí vyzerať, keď s nami strávite deň v nejakom väčšom meste, počas ktorého strčíme ruky za každý druhý odkvap a dopravnú značku, ale to skutočne pekné hľadanie prichádza vždy v príjemnom prostredí mimo zrak semafórov. Aj preto máme v našej hre špeciálny typ stretnutia zvaný CITO (anglická skratka Cache In Trash Out), na ktorom sa zídeme a snažíme sa urobiť nejaký kus zeme o niečo krajším.

Tento víkend (20. – 22. 4.) bol vďaka pripomienke Dňa Zeme vyhlásený za CITO weekend, takže čas, keď sa organizujú takéto prospešné stretnutia cielene. Na Slovensku ich bolo 6, z toho jedno žilinské, o ktorého pozadí aj popredí vám povie nasledujúci text.

Nie je to tak dávno, čo mi Marek (kejsix) popri bežnej debate na Facebooku o chillipapričkách spomenul, že by chcel zorganizovať stretnutie na vyčistenie Vodného diela, kade chodí behať a vidí tam po zime len odpad. Bol marec, pre nás jednoznačný zimný mesiac a príležitosť sa nečrtala. V tom čase však vzišla iniciatíva CITO weekend a obom nám bolo jasné, že je rozhodnuté o mieste a dátume. Zostávalo vyriešiť naoko nepodstatné drobnosti, ako získanie materiálu (rukavice, vrecia), vyriešenie odvozu odpadu či pozvanie účastníkov.

Fotografia0216

štart príprav bol skvelý – Vodohospodárska výstavba sa potešila tejto iniciatíve, začali sa hlásiť prví účastníci aj sponzori. Celý čas som mal pocit, že všetci boli pripravení urobiť dobrú vec a len čakali na to, či sa nájde niekto s dostatkom času, kto príde upratať. Bohužiaľ, dobrá vôľa a chuť niečo urobiť niekedy nestačí a preto sa začali po raketovom štarte zbierať rôzne problémy – od byrokratických, kde si nevedia kompetentní rozdeliť zodpovednosť za ten-ktorý úsek, alebo čisto sebeckých, keď prídu firmy a bez akejkoľvek komunikácie so zodpovednými si „upravia“ oddychovú zónu podľa seba so svojimi reklamami. (Nechcem na nikoho ukazovať prstom, ale do určitého športového obchodu ma už nikdy nedostanete. Ak sa prejdete po VD, zistíte, o kom je reč.)

Týždeň pred stretnutím som začal prepadať miernej panike, pretože nebolo isté takmer nič: vrecia, rukavice, dostatok účastníkov a predpoveď počasia ukazovala v žiline viac než 20 mm zrážok. Priznám sa otvorene, nebolo mi všetko jedno a už som v hlave pripravoval ospravedlnenia a výhovorky, prečo sa nakoniec nič nekonalo. Celé to zmenil článok v MY žilinských novinách, ktorý dodal vietor do plachiet a za dva dni sa všetky existujúce problémy vyriešili. A keď som v piatok po dopísaní zoznamu „nezabudnúť“ zaspával, tešil som sa.

Poučený minulosťou som vedel, že deň D, kedy sa koná akcia, nikdy nedopadne tak, ako si to zapíšem do kalendára. Moje pôvodné utopické predstavy o zmysluplných raňajkách alebo časovej rezerve na rôzne bočné aktivity boli rýchlo zahladené a ja som rýchlo oľutoval záväzok, že pre tento deň nechám doma auto. Zastavil som sa v podstate až o dvanástej, keď som prišiel čakať účastníkov na oznámené miesto – autobusovú stanicu. Pri pohľade na mobil, ktorý stále počítal minúty do odchodu som sa snažil nedať najavo miernu nervozitu z toho, že na nástupisku stojím sám. Situáciu zachránili dvaja chalani, čo som hneď „radostne“ oznámil Marekovi presúvajúcemu vrecia a iné pomôcky. Aj tak som celý čas v autobuse zabil myšlienkami na to, čo ak nik okrem nás nepríde a z akcie bude predsa len fiasko (optimista zjavne nie som).

Príchod ku štartu ma upokojil – už na nás čakalo asi 20 ľudí, ktorí sa hneď ochotne vrhli po logbooku. A keď dorazilo aj auto s vreciami a rukavicami, bolo jasné, že dnešok rozhodne nebude o raňajkách v tráve.

Neprešlo ani 5 minút a už pri mne stáli ľudia s tým, že naplnili prvé vrecia, ktoré dostali a chcú ďalšie. Priestor pri chodníkoch sa veľmi rýchlo plnil modro-čiernymi kopami a ja som popravde stihol vyzbierať len jedno vrece, pretože zvyšok času som venoval „veciam okolo“ (distribúcia vriec, občasná fotodokumentácia, nosenie odpadkov na spoločnú kopu atď.) Podstatné je to, že z niečo viac než trojkilometrovej naplánovanej trasy (žltý pás na mape) sme 170 vriec naplnili presne po 1 kilometri a 300 metroch (zelený). Tretina priestoru, ktorý nie je zďaleka tak čistý, ako by mohol (lebo voda), ale na viac sme už žiaľ nemali pomôcky a možnosti.

event

Ȉo napísať na záver, ako spoluorganizátor stretnutia ľudí všetkých vekových skupín, ktorí odložili bokom svoje vlastné starosti a prišli sa postarať o spoločný kus zeme?

Ďakujem.

Ďakujem v prvom rade účastníkom, ktorí ma pripravili o reč. Keď sme po skončení kráčali k autu a ja som videl tie desiatky vriec s odpadom, nevychádzal som z úžasu, čo dokážu 3 hodiny práce približne 30 ľudí.

Ďakujem všetkým sponzorom a partnerom, ktorí akýmkoľvek spôsobom podporili túto akciu. Bez nich by sme nemohli urobiť ani to málo, o čo sme sa dnes pokúsili.

A ďakujem Marekovi, otcovi myšlienky celého CITO eventu a ochotného „vybavovača“ (neviem ako napísať činnosť: prídem, presvedčím) s kompetentnými, vďaka čomu sme sa vôbec mohli zísť.

Dobrá vec sa podarila.