Niekto možno nedokáže pochopiť, čo znamená pre mňa ako programátora alebo majiteľa pojem doména. Pre mnohých len adresa, ktorú píšu do svojho prehliadača, aby konzumne navštívili žiadanú stránku. Ale pokiaľ ste to vy, kto stojíte za tou stránkou, vnímate ju inak. Osobne.

Patrím jednoznačne k ľuďom, ktorí majú radi jasné profilovanie značky. Značka, logo, názov – vec prestíže. Tak, ako je napríklad Microsoft silnou značkou na IT trhu. Preto aj doménové meno považujem za niečo extra. Také isté nemôže mať nik iný, ako ja, čo je jednoznačná príležitosť, ktorej sa treba chopiť.

V týchto dňoch sa potýkam s dvoma podstatnými rozhodnutiami, kde posielam dve domény, s ktorými som toho prežil naozaj veľa, do archívov botov a napálenej zálohy na CDčku, ktoré aj tak zapadne medzi ostatný bordel, aby naň mohol padať ďalší prach.

Moja prvá vlastná doména – Grecnar.net. Registroval som ju mesiac po mojom nástupe na strednú školu, kde som prevádzkoval prvý blog. Mať 16 rokov, prezentovať sa vlastnými stránkami a e-mailovou adresou @grecnar.net, v porovnaní s rovesníkmi, ktorí pri troche šťastia mali maily u azetu alebo post.sk… Tento blog sa stal istým komunikačným kanálom medzi mnou a spolužiakmi, s ktorými som veľa v reáli nediskutoval. Ostatne, bolo to zaujímavé.

O mesiac neskôr som sa dostal aj k ďalšej doméne – GymKP.sk, ktorá patrila mojej škole. Nejdem opisovať ako a čo sa dialo, podstatné bolo, že som bol “ten”, ktorý mal na zodpovednosť chod stránok školy. Školy, ktorá ma zmenila. Ale o tom inokedy. (Ja viem, sľubujem ten príbeh už dlho, ale ešte nie je správny čas.)

No a dnes, ako som napísal, pomaly posielam tieto obe domény do /dev/null. Niekto možno bude považovať takýto úkon za niečo bežné, ale tí, ktorí mali možnosť vidieť skutočný príbeh čiuž Grecnar.net, alebo GymKP.sk vedia, prečo toľko melanchólie. Poviem to len stručne: nebyť nich, teraz by ste neboli na mojom blogu, lebo by JuRoot na 99 % neexistoval.