Prechádzam sa v piatok večer po meste a vidím mnoho známych tvárí. Nič nečakané, veď svet je tak malý. Lenže tváre, ktoré spoznávam, sú nejaké… iné. Nie sú to tí ľudia, ktorých dobre poznám, sú to iné osobnosti – energické, moderné, unesené nočným životom a zábavou.
Sobota, vyrážam na rodinný nákup. Obchodný dom, plno ľudí, mnohí známi. Avšak iné osobnosti – špekulatívne, analytické, súťaživé.
V nedeľu ráno miništrujem na omši. Keď stojím oproti ľuďom, opäť spoznávam mnohých. Jasné, nič nečakané. Sme predsa v jednej farnosti. Ale opäť sú to iné osobnosti – tiché, sústredené, počúvajúce.
Tri krátke predstavenia troch pozorovaní takmer nemennej “vzorky”. Je priam udivujúce, koľko tvárí dokáže jeden človek za relatívne krátky čas vystriedať. Krásne, účelovo, premyslene. Niet divu, dnešný svet si to vyžaduje.
Kedysi dávno tomu tak nebolo. A ak aj bolo, tak vo veľmi malej miere. Sami budete vedieť vymenovať mnoho príbehov (vymyslených či reálnych), kedy bolo hneď na začiatku jasné, kto je čo zač. Svätci svätcami, zločinci zločincami. Vedeli ste, čo môžete od človeka čakať.
Žijeme však na začiatku 21. storočia, keď sa všetko dynamicky mení. Čo platí dnes, nemusí platiť zajtra. Modernej dobe nerobí problém vyvrátiť niektoré stáročia uznávané tvrdenia. Rovnako jej nič nebráni zmeniť zajtrajšok už dnes. Nuž a ľudia, tí sa musia prispôsobiť. Splynúť s davom, povedal by gymnazista. Šikovne zahrať správnu rolu, povedal by externý pozorovateľ.
Áno, každý deň hráme nejaké divadlo. V škole pri skúške sa nenaučení snažíme zahrať známe divadielko o Parkinsonovej chorobe “Práve mi to vypadlo”. (Nie, neironizujem, nesnažím sa byť vtipný.) Alebo na diskotéke – zaručene tam nájdete plno neodolateľných partnerov či partneriek, ktoré čakali práve na vás. Nastupuje scénka “Milujem ťa! Dnes.” A takto by som mohol pokračovať ďalej. Myslím však, že je to zbytočné. Názvy, scenár, roly, obsadenie a réžiu pozná každý sám.
Ja sa ale pýtam: na čo je nám to dobré? Hrať stále pred ostatnými divadlo o svojom inom ja? Asi sa bojíme, že to naše skutočné by nebolo pre druhú stranu prijateľné. Nedávno Pjotr písal o dosahovaní dospelosti. Podľa mňa je to vtedy, keď zložíme masku a prestaneme hrať divadlo.
Pekné a múdre. Odporúčam film Prestige (Dokonalý trik). Hovorí presne o tomto istom – niektoré životné ciele vyžadujú veľkú obeť. A práve to divadlo tú obeť determinuje.
Maskyyy jak ja takych nemam rad :-/
Velmi pekny clanok…
Pan Grečnár.
Pekný článok.
Ale myslím si , že stav dospelosti úzko súvisi s uvedomením si zodpovednosti.
Zodpovednosti za seba a svoje skutky. Za to čo k sebe pripustím a čo do mňa odíde vo všetkých rovinách v cite, v myšlienkach, slovách a skutkoch.
Hľadáme nasledovania hodné vzory, ktoré by nas krôčik za krôčikom viedli k nedosiahnutelnej dokonalosti ducha. Ale zaroven my sami sme vzormi nasmu okoliu. Vedieme alebo zvádzame iných bez toho aby sme o tom vedeli. Ked stupame my, stupaju aj oni, ked klesame aj oni klesaju. Zodpovednost velika, nasledky nedozierne.
Pretvarovat sa nie je prirodzene a ani zdrave. Vtedy je clovek, jeho cele telo v napeti, zafixovane do podoby takeho alebo onakeho “tvarenia sa”. V takejto “tvari”, v postoji tela, chyba vsetko, uprimnost a ludske teplo, cit. Takyto stav – hotove neštastie. Ale vsetci tuzia byt šťastní , žiť prirodzene , opravdivo nielen akože.
Zabudnime na tzv. “nezávisloť”. Neexistuje. Kto tvrdí opak, nech prestane dýchať. Stači ak si uvedomime jeden kazdy sam za seba diel svojej zodpovednosti a chopíme sa jej. Kde je možnosť voľby tam je aj zodpovednosť. Sme pospájaní neviditeľnými nitkami. Každú sekundu prijímame rozhodnutia.
Prajem Vám nech vaše rozhodnutia a ich dôsledky prinášajú vám i vašmu okoliu ktoré vám dôveruje pomoc a povzbudenie a nespôbia mu škodu.
hmm…relativizmus je dobry,ak nestoji v ceste zdravemu rozumu.