Málokedy napíšem takýto emóciami podfarbený príspevok, väčšinou si pred uverejnením každého príspevku nechám danú tému “prejsť hlavou” a neskôr robím korektúry. Tentoraz však úmyselne poruším môj zaužívaný zvyk, lebo krotenie emócií by nebolo na mieste…

Otvorene prostestujem proti terorizovaniu a urážaniu študentov na našej škole. Počas hodín nemčiny sme ponižovaní, urážaní a napádaní zo strany profesorky. Písomky hodnotí podľa mena a skupiny, nie podľa vedomostí, študentov posiela “na uč�?ovku”, zosmieš�?uje každého, kto sa skúsi opýtať na vec, ktorej nerozumie.

Dnes sa počas rodičovského združenia dostala do konfliktu s rodičmi a aj so mnou, keďže som chcel reagovať na jej klamstvá. Po mojich niekoľkých neúspešných pokusoch sa otočila a odišla. Myslím, že daná scénka hovorila za všetko.

Nemienim ďalej trpieť režim porovnateľný s koncentračnými tábormi! Ja som človek a požadujem úctu. Rovnako som študent a chcem vedomosti. Žiaľ, pri tejto profesorke ani tieto “jednoduché” požiadavky nie sú uspokojené. Ani trochu.

Ja som sa vždy snažil jednať s ľuďmi slušne. Považujem to za istú “spoločenskú povinnosť”, správať sa úctivo aj k ľudom, ktorí mi nie sú príjemní (najmä keď sú starší). Rovnako som sa správal aj dnes. Prístup profesorky však bol o niečom inom…