Aj keď by som mal teraz splašený behať a vybavovať posledné veci, nemôžem si odpustiť napísať tradičný rozlúčkový článok s pomaly končiacim rokom. A hoci to nebol rok, po ktorom má človek extra chuť oslavovať, sadol som a spísal desať vecí, ktoré už reťazovo pár rokov vyzdvihujem na konci.

Dlho som nemal príležitosť písať ramblingy, pretože o všetkom zmienenom som mal viac celé vety ako útržky myšlienok. Našťastie ma z tejto biedy vytrhol festival Pohoda 2011, ktorý ma (po prvýkrát a verím, že nie posledný) prekvapil v mnohých smeroch.

Niektorí moji priatelia na sociálnych sieťach počas posledných dní čítali príspevky týkajúce sa jedného projektu s “ničnehovoriacim” názvom GeoMaratón. Niektorí už vedia, iní sa dozvedia, ako vznikla táto myšlienka, čo jej predchádzalo a ako to vlastne všetko dopadlo.

Uplynulé leto sa rozhodla spoločnosť Unilever vyrábajúca známe nanuky Magnum prezentovať sa aj prostredníctvom netradičných aktivít. Jednou z nich bol aj geocaching. Trochu odlišný, než bolo na Slovensku zvykom, no možno práve preto sa u mňa zaradil k jedným z najlepších nápadov, ako prehĺbiť záujem o svoje výrobky a splniť si vlasteneckú povinnosť milovania krajiny.

Nie je to tak dávno (len rok?), čo som písal podobný článok so zhrnutím desiatich vecí, ktoré sa u mňa zapísali významným spôsobom za posledných 365 dní. A ja – donútený časom – opäť sadám k fotkám a začínam hodnotiť prežité.

Ako hlásajú všetky propagačné materiály, geocaching je hra. Vcelku zaujímavá myšlienka, možnosti spoznať nové veci, objaviť pekné miesta. Pred rokom som začínal, teraz nedávno som to zabalil. Dôvod jednoduchý a prozaický: to čo predvádzajú jednotlivci v mojom okolí nemá vôbec nič so zábavou, ktorú má hra prinášať. Severozápad Slovenska sa postupne zmenil na nekonečnú hru na mačku a myš.

Veľmi často ma moji priatelia (i nepriatelia) považujú za človeka, ktorý absolútne nerozumie akémukoľvek športu. Pravda, asi ma ťažko uvidíte na ihrisku behať za loptou a moment ako postup Slovenska na majstrovstvá sveta vďaka nešikovnosti Poľska som nepovažoval za národný úspech. Aj preto sa občas stane, že “preriedim” okruh priateľov. Nielen virtuálne…

Drahí priatelia, je to tu. Zas si musíme zvykať na nové písanie dátumov, vôkol vybuchuje pyrotechnika a človek sa bojí pozrieť, či to nie sú náhodou Rusi pozvaní hranolom. Čas zastaviť nedokážeme a preto počas posledných dní rekapitulujem moje zážitky.

Žilina, pohľad na Juraja, ktorý netrpezlivo pobehuje okolo jedného bodu so zvláštnym zariadením v ruke. Po čase sa upokojí a nahodí nenápadný uvoľnený vzhľad “ja nič ja muzikant”. Nie, neušiel práve z nejakého ústavu, ale dal sa na hru, ktorá uchvátila niekoľko tisíc Slovákov, nehovoriac o svetovej obľúbenosti.