Nie je to tak dávno (len rok?), čo som písal podobný článok so zhrnutím desiatich vecí, ktoré sa u mňa zapísali významným spôsobom za posledných 365 dní. A ja – donútený časom – opäť sadám k fotkám a začínam hodnotiť prežité.

O osobnosti hlavy poradcov našej novej premiérky sa toho napísalo už veľa. Veriaci aj neveriaci, politológovia či komentátori, len Obama mi do zbierky chýba. Každý sa snaží vyjadriť svoju podporu / opovrhnutie a zaujať k tejto situácii stanovisko. Akoby bolo podstatné…

Ak je pre mňa niečo výsostne nepochopiteľné, tak je to naivná predstava televízií, že politické debaty je najlepšie vysielať v nedeľu. Ideálne v čase obeda, akoby boli politické žvásty vypúšťané na verejnosť vhodnejšou surovinou na dochutenie, ako vegeta.

Drahí priatelia, je to tu. Zas si musíme zvykať na nové písanie dátumov, vôkol vybuchuje pyrotechnika a človek sa bojí pozrieť, či to nie sú náhodou Rusi pozvaní hranolom. Čas zastaviť nedokážeme a preto počas posledných dní rekapitulujem moje zážitky.

Keď sa v roku 2006 schyľovalo ku komunálnym voľbám, stála moja rodná Žilina pred vážnou výzvou. Mesto ovládané jedným človekom cez jeho blízkych spolupracovníkov totiž nie je možné len tak ľahko vytrhnúť z bežného diania a zasadiť do úplne novej situácie. Aj keď sa nádej črtala…

Slovenským internetom prechádza nová vlna nekonečných flame diskusií. Mali sme tu Windows a Linux, ICQ a MSN, Pokec a ne-Pokec, … Aktuálne živá politická téma: Radičová a tí druhí.

Keby nebolo poslaneckej imunity, zažalujem ministra Mikolaja za ohováranie. Verejné. Bez servítky. Pred zrakom celého národa. Tie bohapusté klamstvá, čo vypúšťa zo svojich úst nie sú hodné obyčajného občana, nieto ešte ministra. Ale čo vlastne čakáme, od Ficokracie…