Veľmi ťažkou diagnózou našich dní na internete je jednoduchá neschopnosť doťahovať veci do konca. Poznáte to: príde nápad, prvé nástrely realizácie, prvé komplikácie, nadšenie opadá a … Namiesto frustrácie si nahradíme smútok novým nápadom, ktorý čaká podobný osud. Dokonalé perpetuum mobile, z ktorého sa dá jednoducho ujsť.

O projekte, ktorý sa snaží naše Ministerstvo školstva a neviem čoho ešte zakúpiť sa v poslednej dobe napísalo mnoho. Už pár mesiacov medzi učiteľmi pretrváva tichá diskusia o pozitívach alebo negatívach, na verejnosť sa veci dostali až keď .týždeň zverejnil kritiku Martina Mojžiša z konferencie, kde sa doňho pustili… prinajlepšom zaujaté osoby.

Áno, aj také programátorsky deformované indivíduum (super slovo!) ako ja, ľúbi dotyky. Nie však hocijaké a už vôbec nie samoúčelné. Za posledné mesiace som sa nachytal viac než dosť a dnes mám pocit, že musím zo seba dostať zopár pocitov. Neľakajte sa, budem hovoriť o technike.

Pri čítaní nadpisu iste mnohí školopovinní začali jasať a ďalší zas klepú na čelo, čo ten Grečnár vymýšľa za kacírske spôsoby. Pričom nejdem napísať nič iné, ako súhrn niekoľkých faktov, ktorých dôsledkom by mohlo byť práve zrušenie vysvedčení tak, ako ich poznáme dnes.

Voľby už klopú na dvere (čo klopú, trieskajú) a zo všetkých strán sa na nás usmievajú či mračia politici so snahou presvedčiť nás, že oni pri kormidle budú tou správnou cestou pre našu krajinu. Ja, prvýkrát sa zúčastňujúci parlamentných volieb, sedím v teplom počasí za monitorom a premýšľam. Ako ovplyvňuje politika môj život. A čo chcem, aby sa zmenilo.

Popri mojej práci sa občas (denne) stretávam s rôznymi pokrikmi v diskusii, ktoré vyzývajú na reakciu. V podstate by som mohol komentovať každý jeden príspevok, ale načo. Niekedy sa však diskusia celá zvrhne do zákopovej vojny a vtedy začína skutočná sranda.

To, že na xichtoknihe vzniká denne enormné množstvo skupín, z ktorej je potrebné patriť asi to 0,0001 denne, no vďaka primitívnemu sociálnemu inžinierstvu sa šíria ako mor, je asi známe. Bežne sa nad nimi nepozastavujem, no dnes som narazil na jednu… doslova vyzývajúcu aby som sa pridal, pretože mi hovorila z hlbín duše, ktoré sa inak hanbím verejne priznať.

Včera večer som sedel pri kofole s kamošom, ktorý mi prehodil, že do školy dostali list informujúci o zisťovaní počítačovej gramotnosti. Samozrejme padli aj slová nedôvery o nekompetentnosti testu. Ako vždy, zabudol som na tento rozhovor, no uzlík sa našiel skoro – keď sa mi táto informácia dostala do rúk pred hodinou s maturantmi. Patrične vyburcovaný publikom som sa teda vrhol na…

Keď som začínal písať tento článok, hlavou sa mi preháňalo veľa múdrych hlášok a poučení, ktoré by mu dali nádych vážnosti a dospeláckeho pohľadu na skazenú mládež, ktorá je horšia než bola moja generácia. A pritom – čo si nahovárať… Nie je to tak.

Keby nebolo poslaneckej imunity, zažalujem ministra Mikolaja za ohováranie. Verejné. Bez servítky. Pred zrakom celého národa. Tie bohapusté klamstvá, čo vypúšťa zo svojich úst nie sú hodné obyčajného občana, nieto ešte ministra. Ale čo vlastne čakáme, od Ficokracie…