Dlho som odolával pokušeniu písať o “kauze Večerníček”, kým som dnes omylom (cielene) nezablúdil na Medialne.sk, kde ma čakala správa: podľa Rady pre reklamu je to v poriadku. Dobre, iný názor, ale argumenty ma dostali natoľko, že musí prísť odveta…

Pár dní dozadu som sa pozeral do kalendára a všimol si dátum, ktorý, na prvý pohľad nenápadný, skrýval pre môj život dôležitý moment. Začiatok administrácie portálu Sťažnosti.SME.sk. S odstupom času som sa teda vnútorne dokopal k spísaniu dojmov, subjektívnych výlevov a iných mysle hnutí spojených s týmto projektom.

Drahí priatelia, je to tu. Zas si musíme zvykať na nové písanie dátumov, vôkol vybuchuje pyrotechnika a človek sa bojí pozrieť, či to nie sú náhodou Rusi pozvaní hranolom. Čas zastaviť nedokážeme a preto počas posledných dní rekapitulujem moje zážitky.

Sedím si tak večer, posledný deň mojich prázdnin, pri počítači. Klasické rozpoloženie: jedným okom pripravujem články a sťažnosti, druhým sledujem čiernu kroniku (čítať: televízne spravodajstvo). Muž bodol otca, smutné. Vidieť to naozaj nemusím, preto podvedome siaham po prepínači realít s nevábnym menom Alt-Tab a zrak mi padá na novinky mojich vraj priateľov na Facebooku.

Slovensko sa začína venovať SMSkám. Opäť sa dostávajú na výslnie, aj vďaka masovej spamovacej kampani o nejakých autách. Kým sa zapájajú ľudia z vlastnej vôle (alebo si to aspoň len myslia), je to OK. Lenže čo v momente, keď začne posielať SMSky traktor? Vtedy najlepšie zabrániť už len prijatiu prvotnej reklamy.

Stalo sa toho toľko – a pritom tak málo. V jednom momente má človek pocit, že prežíva najdôležitejšie udalosti svojho života, v druhom to len v tichosti pominie a kráča ďalej. A je to fajn. Teda, miestami…

Ako som už v mojom nedávnom príspevku naznačil, chystám sa obmedziť publikovanie najrôznejšich sťažností na mojom blogu. Listujúc archívom pozerám, že sa ich nakopilo celkom slušné možstvo, pričom sám som pri nich získal mnoho skúseností.