Sú veci, ktoré človek robí napriek tomu, že sú mu bytostne odporné a aj posledné zvyšky zdravého rozumu mu kričia, aby sa na to vysral. Napríklad poplatky “za službu verejnosti” smerujúce do našej štátnej a objektívnej estévé. Už som si zvykol, že spravodajstvo pozerať nemusím. Hoc zaň platím. Ale rovnako nemusím pozerať ani jednu z najväčších zvrhlostí českej kinematografie…

Drahí priatelia, je to tu. Zas si musíme zvykať na nové písanie dátumov, vôkol vybuchuje pyrotechnika a človek sa bojí pozrieť, či to nie sú náhodou Rusi pozvaní hranolom. Čas zastaviť nedokážeme a preto počas posledných dní rekapitulujem moje zážitky.

Pred časom som naše štátne zriadenie nazval Absurdistanom. Bola to chyba, priznávam. Slovenská mentalita je totiž omnoho viac prehnilejšia, než dokáže slovo “absurdná” obsiahnuť vo svojom význame. Ako príklad nám poslúži nedávno mediálne šťavnato živený prípad “oceneného neonacistu”.