Priznajme si na rovinu: som hluchý a slepý ignorant. Neviem čo je dobré. Veď ako inak ma môže označiť človek – milión, ak zo seba vydám kritiku nejakého momentálneho mediálneho bôžika. Aj keď viem, že sa to niekomu nemusí páčiť…
Ja, ľudoop hluchý, som si dovolil kritizovať Rytmusa po tom, ako rozbil v priamom prenose sošku, ocenenie jeho tvorby. Nehľadel som na to, že i ja počúvam (aj) jeho tracky. To, že sa mi páči niekoho hudba neznamená, že automaticky schvaľujem aj jeho činy. A už vôbec si ho nepreberám za životný vzor. (Platí aj pre vyjadrenia a autorov nižšie.)
Občas si napriek mojej zrakovej ignorácii pozriem nejaký film, pričom nešetrím kritikou ktorýmkoľvek smerom. Suché dialógy, blbá kamera, nevhodná expozícia – skrátka čokoľvek dokáže pokaziť dojem kvalitného filmu. Bez ohľadu na fakt, že ho iní ospevujú. A tak sa stane, že Oscarmi ovenčený film ani nedopozerám a zapadnutý snímok, o ktorom nik netuší, že vôbec existuje, označím za skvelé dielo.
Všetko doteraz opísané je normálne pre väčšinu konzumentov, pretože ide o zohľadnenie vlastného názoru. U mňa sa však miera kritiky určuje jednou vecou navyše: počtom opakovaní za istý čas.
Ešte ako animátor v zácviku som sa zúčastnil jedného táboru v čase, keď letela pesnička Chihuahua. Jedna “kolegyňa” túto pesničku zbožňovala natoľko, že ju opakovala celý deň dookola. Stačilo naozaj pár hodín a z všeobecne neškodného songu sa u mňa stal nepriateľ #1.
Podobných prípadov by sa dalo vymenovať viacero. Či hudba či filmy strácajú pri prehnaných reprízach svoje čaro. Bavili sme sa na Susedoch. To sme netušili, že sa na to isté budeme pozerať aj o rok, dva, …
No môj názor na to rozbitie ceny je rozpačitý. Síce bol ocenený za svoju prácu ale myslím si že porota ktorá ho vybralo ho vybrala iba preto že bol najviac obmielaný v mediach. Ved ak si pamätáte tak práve vtedy v hitparádach kraloval track temeraf de sa kydalo na aurel. A pochybujem že si vypočuli aj iný hip-hopovy album sk scény takže tak.
Nič v zlom, ale Oskarmi ovenčené filmy obyčajne majú skvelú kameru, zvuk aj herecké obsadenie. A obyčajne majú aj dobrý scenár. Oskarov totiž nedávajú len tak pre nič za nič.
Zober si napríklad prvý film o modernej vojne All Quiet On The Western Front z roku 1930, ktorý si zo štyroch nominácií odniesol dvoch Oskarov. Ten film je starý takmer 100 rokov. V dobe svojho vzniku rozdelil ľudí na dva tábori. Jedni ho milovali, druhí nenávideli. Či už preto, lebo v tej dobe bol námet svetovej vojny gýčom alebo pre rôzne politické presvedčenia. Ale keď si dnes ten film pozrieš, tak ostaneš v nemom úžase nad tým, ako dobre je spravený. Jasné. Je tam veľa štúdiových scén. Jasné. Herecký výkon odzrkadľuje trend doby. Jasné, že tam nie sú namakané počítačové efekty. Ale čo tam je? Je tam perfektná kamera, zvuk a výprava. Sú tam dynamické bojové scény, ktoré nevidíš ani v niektorých súčasných filmoch. Hlavne teda slovenských.
Čo je teda gýčom? Je gýčom to, čo sa páči väčšine? Myslíš si, že sa to väčšine páči, lebo je to plytké? Ani na chvíľu si neuvažoval v rovine: “Oslovilo to veľa ľudí, pretože je to dobré?”
A nie je gýčom tvoj postoj? Ofrflať všetko, čo je úspešné? Dnes to robia všetky decká. Rytmus spravil iba to, čo robiš ty. Odmietol úspech. Bojí sa, že bude vyzerať ako gýč. Ale neuvedomuje si základný fakt = jeho správanie bolo gýčové. Pretože takto sa správa väčšina raperov.