Starnem. Nie je ďaleko doba, keď som ťahal káčera po dvore a kupoval prvé kopačky. Nie je ďaleko doba, keď som zapínal prvýkrát počítač a keď som registroval svoju prvú doménu. No napriek tomu sa dnes na veci pozerám inak. Naozaj starnem…

Keď si zoberiete význam slova “puberťák” alebo príznašnejší amerikanizmus “teenager”, predstavíte si zväčša mladého výrastka popíjajúceho prvé pivo, fajčiaceho cigarety ukradnuté z otcovho vrecka s výrazom riaditeľa galaxie. Ťažký “mámvpičizmus”, vyberaný slovník, jednoznačná identifikácia vlastného štýlu. Prvé hádky s rodičmi, prvé bitky na ulici, prvé vážne lásky. A napriek tomu to zvyknú ľudia označovať za najlepšie roky života.

Nechápal som prečo: veď je okolo toho všetkého viac problémov ako úžitku. A najprv sa mi zdalo racionálnejšie krotiť sa. Namiesto zábavy v rieke som na brehu diskutoval s dospelými o skutočne zaujímavých témach, priam filozofických. Namiesto zábavy v meste som uprednostňoval riešenie hlavolamov. A kým spolužiaci vzrušene listovali sexuálnou poradňou BRAVA, ja som listoval Katechizmom Katolíckej Cirkvi, ktorý som nepustil z rúk takmer celý rok.

Vážení: do puberty žiadny rozum (racio) neťahajte! Je to látka nezlúčiteľná a reaguje prudko v prostredí, do ktorého ju násilím zasadíte. Biologicky sa dá samotná puberta veľmi ľahko definovať a ohraničiť, avšak jej samotné prejavy a samotný status “puberťáka” nenájdete v žiadnej múdrej knižke. Prečo? Lebo v momente, kedy by sa tam taká definícia objavila, by už nebola múdrou. Osprostela by, pretože by si sama uvedomila, aké je to krásne. A pri najbližšej inkvizičnej párty by bola spálená. Na výstrahu iným knihám, ktoré by sa nedajalah pokúsili zopakovať podobný pokus.

Keď stojí človek pred cieľom, začne si uvedomovať, čo všetko pre neho samotný zápas znamenal. Predomnou je posledný rok, keď si môžem hovoriť “teenager”. Môžem si premietnuť celé obdobie puberty a spomínať na všetky úspechy aj pády. Na to, ako som obľuboval slovíčko “relatívne”, ktorým som dokonale schladil akékoľvek nadšenie či zápal pre vec. Na to, ako som prvýkrát použil ťahák, ku ktorému som sa hneď aj priznal. Na to, ako som prežil tú najhoršiu a súčasne najkrajšiu búrku v živote, ktorá zmenila niečo.

Stojím pred cieľom. Tak ako tisíce či milióny iných. Okolo seba mám mnoho priateľov, ktorí majú podobný smer, vďaka čomu môžeme spájať sily. Každý smeruje do “skutočného života”, ktorým nás strašia od prvého výprasku od otca po prepitej noci. Ale kde je napísané, že toto nie je skutočný život? Na tomto blogu čas od času mením slogan pod horným logom. Svoje miesto tam si vyslúži skutočne málo výrokov, pričom tento, aktuálny, tam má čestné miesto. Ja naozaj nechcem len prežiť. Ja chcem žiť! Naplno. Mám na to posledných 365 dní, keď sa môžem drzo vyhovoriť na to, že som teenager.

A tomu kur, že to aj urobím…