Na začiatku bol len jednoduchý nápad: poďme na majstrovstvá sveta v hokeji! Nájsť podobne nadchnutých šialencov v mojom okolí nebol najmenší problém (trvalo to asi 2 minúty pri rannej káve v práci), kúpiť lístky a rezervovať ubytovanie bola otázka pár klikov a potom sa rozbehol kolotoč plný prekvapení. Nebudem veci objektivizovať, uvažovať „čo ak“ a hľadať skryté súvislosti. Predĺžený víkend v Bielorusku považujem za jeden z najlepších zážitkov vôbec.
Keď som o Bielorusku hľadal informácie na internete, mal som pocit, že sa rútime do rúk prvotriedneho tyrana, ktorý si nás ugriluje na ražni. Keď sme prešli cez hranice, mal som pocit, akoby som sa zobudil uprostred socialistického mesta duchov. A keď sme opúšťali túto krajinu, mal som pocit, že odchádzam od starého priateľa, s ktorým sa snáď ešte niekedy uvidíme.
Kapitola prvá: z pohodlia do Poľska
Pred cestou do Bieloruska na MS nebolo potrebné vybavovať takmer nič. Práve tento pocit mi nedával moc pokoja, pretože scenár „zober pas, lístky a doklady od auta“ mi prišiel po prečítaní oficiálnych stránok ako utopistický. Plus mínus to však zodpovedalo realite. Nenaplnili sa tak hrozby z turistických portálov, ktoré hovoria o tom, aké je všetko zložité. Samozrejme, svoju úlohu na tom zohral aj fakt, že sme cestovali na hokej a tento argument („bilety“) fungoval od Poľsko-Bieloruskej hranice ako zaklínadlo na riešenie problémov. Dlhý rad na hraniciach? Bilety! Zdravotné poistenie? Bilety! Mýto na diaľniciach? Neuhádnete.. bilety! V Bielorusku sa skutočne snažili vytvoriť pre športových fanúšikov prostredie, ktoré ich nenaserie. Ale poporiadku…
Na rozdiel od mnohých iných fanúšikov sme sa rozhodli pozrieť Bielorusko autom. Áno, lietadlo by bolo možno pohodlnejšie, ale ako padlo v rozhovoroch viackrát: cesta je cieľ. Že nebude priamočiara a rýchla bolo jasné v momente, keď nám trasa Bytča – Považská Bystrica – Žilina – Kysucké nové Mesto trvala skromné tri hodiny. Prečo sa niekam naháňať, však :D
Ako plán cesty sme vybrali trasu Žilina – Český Tešín – Varšava – Brest – Minsk. Nik z nás nemal predstavu, koľko bude skutočne trvať, napriek tomu sme všetky „predpokladané termíny“ dodržali úplne presne, hoci sme na time manažment celkom srali. Na začiatku nás trochu zdržalo motanie sa medzi Českom a Poľskom, pretože je tam na krátkom úseku veľa častí cesty vo výstavbe a navigácia bola celkom nesvoja z toho, kam nás posielali tabule. Povedzme, že v dopravnom značení by sa mohli naši susedia trochu zlepšiť..
Mierny nezvyk pre šoférov bol tiež trochu iný systém ciest pre motorové vozidlá. Kým u nás sú tieto cesty chápané skoro ako diaľnice a majú minimum miest, v ktorých je potrebné spomaliť / zastaviť a riešiť niečo iné, než rovnú trasu, tu sme si museli zvyknúť na to, že sa v pravidelných intervaloch objavujú úseky cez obce aj so semafórmi a stacionárnymi radarmi. Mám pocit, že som v živote nevidel toľko radarov, ako počas tejto jednej cesty.
Tip: Pri poľských diaľniciach sa nachádza veľa krčiem, v ktorých varia skutočne božsky. To sa síce nedá povedať o obsluhe, ktorej ochota býva často na úrovni grumpy cat, ale za plný žalúdok dobrého jedla sa dá čo-to prepáčiť.
Na poľských cestách vás v podstate nemá moc čo prekvapiť. Na všetkých miestach, kde sme zastali (hlavné tranzitné ťahy) sa dalo platiť kartou, takže ak len prechádzate, nemusíte sa moc trápiť s peniazmi. S čím však odporúčam počítať je veľmi malé množstvo čerpačiek, na ktorých sa dajú dofúkať kolesá. Kým u nás sme zvyknutí na kompresor skoro všade, v Poľsku to taká samozrejmosť nebola. Nemôžem tiež zabudnúť na množstvo značiek s jeleňom.. Nestretli sme ani jedného, ale vyzeralo to tak, že každý narodený dostane od štátu svoju značku.
K hraničnému prechodu Terespoľ – Brest sme dorazili ešte za tmy, okolo tretej ráno (nášho času). Šoférovanie v Bielorusku sme prenechali Ondrejovi, keďže polícia by mohla pri troche snahy robiť problémy so šoférmi v importovaných autách. Vzťahujú sa na ne miestami prísne predpisy, ktoré vyžadujú vždy prítomnosť majiteľa vozidla (resp. vodiča, ktorého tým oficiálne poveril majiteľ – k tomu potrebujete tiež doklad). Z poľskej strany bola kontrola viac formálna, vyhradený pruh pre návštevníkov majstrovstiev bol prázdny a za pár minút sme dostali na auto logo majstrovstiev, ktoré nás malo odlíšiť. Počiatočnú spokojnosť schladil 5-pruh nachádzajúci sa pár metrov ďalej, kde čakali na území nikoho všetky autá spoločne na kontrolu bieloruskými colníkmi.
Kapitola druhá: kultúrny šok
Po dvoch hodinách (& zmene času) sme sa ocitli v Bielorusku. Bol to zvláštny pocit, z niekoľkých dôvodov: prešli sme! Do momentu prejazdu hranicou som si nebol celkom istý, či máme všetky doklady, či sa predsa len na niečo nezabudlo, či uvidíme majstrovstvá a neotočia nás na hraniciach (alebo rovno nezavrú za výpis z registra trestov). Ďalším dôvodom bol trochu šok: na to, že už bolo prakticky ráno sedem hodín, prvé mesto za hranicami (Brest) vyzeralo.. no prinajlepšom ako mesto duchov.
Najväčšia premávka na 6-prúdovej ceste bola asi odfotených 5 áut + naše. Miestni mali autá, ktoré u nás padali za obeť šrotovnému. Ak sme zahliadli niečo novšie, boli to na 90 % cudzinci. Iné stopy života neboli pozorované. Teda až po prvú benzínku, kde sme išli nakŕmiť auto extrémne lacným benzínom (69 ¢ za liter!) a rozmeniť peniaze. Je to taký milý moment, keď tam vy podáte 50 € bankovku a do hrsti dostanete približne 700 000 rubľov. Pre lepšiu predstavu uvediem, že najmenšia bankovka má hodnotu 50 BYR (≈ 0.003 €) a naozaj sa aj používa.
Tip: Pri tankovaní je potrebné dať si pozor na niekoľko vecí – najprv si dobre všimnúť stojany, kde sa nachádza 95 oktánový benzín, pretože zďaleka nie je takou samozrejmosťou, ako u nás. Druhá vec je, že obsluhe najprv oznámite, koľko litrov chcete natankovať, zaplatíte a až potom niečo naozaj z pištole potečie. Ak teda tankujete plnú ako my, želám dobrý odhad podľa ručičky na palubovke. (Tak trocha vytiekla, no…)
Aby nebolo kultúrnych šokov málo, zašli sme aj na rannú kávu. Tam sme si uvedomili, že zďaleka nie sme extra milionári, keďže štyri kávy nás stáli skromných 100 000, ale dostali sme sa do prvého kontaktu s miestnymi obyvateľmi. Taxikármi. Po nočnej službe. Pri poldecákoch (poctivých!). V takom priemernom slovenskom vyžieraku. Akurát, že sme nič nerozumeli a v podstate ani neviem ako, ocitol som sa vo vrúcnom objatí. Ani skál pri lezení sa nedržím pevnejšie, ako som držal peňaženku a pas vo vreckách..
Všetci boli (pre nás až podozrivo) milí a zhovorčiví. Budem predbiehať, ak poviem, že sme ich neprávom podozrievali z toho, že v nás videli ľahkú korisť. Kávu sme do seba doslova naliali a boli pripravení vyraziť na diaľnicu smer Minsk. Ešte aj na parkovisko za nami dobehol jeden z taxikárov a pripomínal, že budeme potrebovať kúpiť mýtnu jednotku (jop, to tam majú všetky osobné autá, ktoré prichádzajú zo zahraničia), lebo inak si na nás polícia s radosťou zgustne a pokuty budú tvrdé. Našťastie lístky na hokej riešili aj túto povinnosť a po cestách sme tak mohli jazdiť úplne bezstarostne.
Krajina okolo na nás pôsobila sivo. Tak, ako keď odfotíte fotku a stiahnete sýtosť farieb. Slnko svietilo, kvety kvitli, všetko bolo na svojom mieste ale aj tak to vyzeralo, že tu je sivo. Dlhú rovnú cestu, ktorá sa tvárila ako diaľnica lemovali takmer výlučne len polia alebo lesy, cez ktoré ste však bez problémov videli na druhú stranu, kde boli ďalšie polia alebo lesy. Miestami odpočívadlá a benzínky. Tie ďalej v krajine, kde je naokolo nič, neoplývajú štandardom, na aký sme zvyknutí. Zabudnite na kupovanie hotových jedál alebo bagiet, či kávu. Skôr sme našli regulérny obchod s chladiarenským pultom, kde sme si vypýtali klobásu (ako v Tescu) a chlieb. Druhá vec, buďte pripravení na turecký záchod. Angry Birds si tam skrátka nezahráte..
Nekonečná cesta skončila v Minsku. Hlavné mesto Bieloruska bolo pripravené na hokej a všade to vyzeralo, že sa chce krajina ukázať v tom najlepšom. Doprava bola rýchla, žiadne zápchy a problémy. Hokejové miesta boli značené tak, že tam musel trafiť každý. Lenže my sme pokračovali ešte ďalej za Minsk do mesta Silichi, kde sme mali rezervovaný hotel.
Nekonečná cesta skončila v Minsku. Opakujem túto vetu, aby som ju otrieskal o hlavu inžinierom v Sygicu. Pretože sme prišli na križovatku ciest, na displeji sme videli len klasického „slimáka“, ktorý okrem cesty, ktorou sme prišli, nepokračoval nikam. Koniec sveta. Alebo, ako nám oznámila slečna z mobilu, sme v cieli našej cesty.. Niekde na križovaní diaľnic v hlavnom meste Bieloruska. Už len vytiahnuť spacák, výstražný trojuholník a štuple do uší. Bodku so zadanými súradnicami trasy nám mobil nakoniec ukázal asi 20 km vzdušnou čiarou.
Tip: Dopravné značenie v Bielorusku je, pochopiteľne, písané azbukou. Jedinú výnimku tvoria naozaj veľké mestá, ako Minsk. Rozhodne nebude na škodu, ak niekto v aute dokáže aspoň čítať toto písmo počas jazdy autom. (Ja som sa ju začal učiť na Memrise a odporúčam!)
Ďalšiu hodinu sme len blúdili a snažili sa aspoň priblížiť bodke v navigácii. Nakoniec som siahol po ultimátnom riešení – dátový roaming, google mapy, navigácia. V mieste nášho ubytovania sme boli o pár minút neskôr. Trafiť by sme tam netrafili asi nikdy..
Popis ubytovania na bookingu hovoril o blízkosti k zjazdovke v rádoch stoviek metrov. Neviem prečo sme si to zvolili ako celkom dobrý orientačný bod, ale verte mi, hľadať zjazdovku v Bielorusku tak, ako ju poznáme my, ktorí si dávame prevýšenia v stovkách alebo tísícke metrov, sa jednoducho nedá. Ak chcete lyžovať v Bielorusku, musíte sa uspokojiť s naklonenou rovinou s prevýšením priemerného paneláku. A to som tam pôvodne plánoval prísť v zime na návštevu opäť.
Kapitola tretia: nedajte na prvý dojem
Neviem prečo, ale po všetkých „prekvapeniach“ cestou som od nášho ubytovania nečakal veľa. Vlastne aj taký spánok v aute sa mi javil ako celkom fajn alternatíva. Čo na tom, že sme štyria.. Nakoniec musím povedať, že fotky ani popis ubytka na Booking.com neklamali. Motel Agrousadba Silichi prekonal všetky očakávania a od momentu príchodu sme začínali lepšie chápať tejto krajine, ľuďom a všetkému okolo seba. Veľmi milá recepčná nás už čakala, keďže sme žiadali o možnosť ubytovať sa skôr. Chvíľu som si opäť vychutnal ten „milionársky“ pocit, keď som mojou ošúchanou študentskou Visa kartou zaplatil 3 milióny za izby. Majiteľ nám ukázal všetko potrebné a sadli sme si na terasu k poháriku whiskey, keďže už bolo asi každému z nás jasné, že tento trip sa podaril. A to ešte len začínal.
Pri debate s majiteľom sme dostali vysvetlenie, že Bielorusi sú veľmi priateľskí ľudia. Radi sa pristavia, porozprávajú, neponáhľajú sa za každú cenu len za svojim. Zločiny typu drobné krádeže a podobne sú tu viac než výnimočné. Tu som si spomenul na taxikárov z Brestu a trochu aj ľutoval, že som nepostrehol to, čo mi teraz už bolo jasné.
Odpálení po ceste a troche alkoholu sme sa zvalili na pár minút do postele, kde snahu zaspať prerušil prichádzajúci taxík. Hokej sme si chceli užiť bez starostí o auto a ťahanie zápaliek, kto bude šofér, preto sme radšej Fabiu nechali na parkovisku a vybrali sa na hokej taxíkom. S taxikárom sme sa pred Čižovka arénou dohodli na presnom mieste a približnom čase, kedy nás v noci vyzdvihne a zavezie späť.
Kapitola štvrtá: SLOVENSKOOOOOOOO!
Hlavný cieľ našej cesty boli dva zápasy na majstrovstvách sveta: najprv duel Francúzsko – Kanada a neskôr večer Slovensko – Česko. To, čo sa dialo na ľadovej ploche, ste určite videli v priamom prenose, ja som si viac vychutnával atmosféru na štadióne.
Počas prvého zápasu prekvapili Francúzi. Pri objednávaní lístkov na tento deň som si hovoril, že keď nič, aspoň ten javorový list predvedie pekný hokej. Našťastie sa táto (vtedy) anomália dala vykryť poskladaním našej vlajky na francúzsku – áno, pri troche predstavivosti sa to veľmi jednoducho dá. A samozrejme partia pobavených fanúšikov neunikla ani kamerám na štadióne, na škodu veci počas reklamnej prestávky.
Program mimo zápasov sa dal zhrnúť do jednoduchého: pivo. Stan vo fan zóne, kde vedeli poskytnúť tento univerzálny nápoj na zoznamovanie národov už začínali priebežne okupovať Slováci a Česi, pred koncom prvého zápasu už bol prakticky preplnený na prasknutie a miestna obsluha si nechcela dať povedať, že pri aktuálnom národnostnom zložení jej neuškodí čapovať pivo vopred, nielen po objednávke, pretože sa určite vypije. Pre skrátenie chvíle došlo ku klasickému duelu fanúšikov vo fandení, subjektívne musím povedať že o pekných pár decibelov sme vyhrávali my.
Pivo sa ukázalo ako hlavná komodita večera – kto mal chuť, musel stáť v rade plánovane ešte pred koncom tretín, lebo inak hrozilo, že ďalšiu nestihne (a do hľadiska sa s plasťákom nedostane). Náhoda pri kupovaní lístkov pre nás chcela, aby sme dostali miesta tesne pri kotli našich fanúšikov, takže o náladu počas zápasu Slovensko – Česko bolo vopred postarané. Podľa hluku a vlajok sa zdalo, že sem emigrovala polovica Slovákov, avšak radosť pri góloch Čechov dávala tušiť, že niekde v publiku budú mať aj naši susedia početné zastúpenie.
Pri tomto všetkom nemôžem zabudnúť na jednu vec, ktorá ma spočiatku prekvapovala, ale neskôr som si celkom zvykol: ak sa prechádzate po Minsku v hokejovom drese, rozdáte asi milión fotiek. Keď nás zastavila prvá skupinka dievčat, ktorá sa chcela s nami odfotiť (neklamem, nepreháňam, máme dôkazy!), bol som trochu prekvapený. Po desiatej fotke už získate trochu nacvičené pózy, o pár minút neskôr už akceptujete svoju úlohu, iba neviete rozlíšiť, či ste atraktívny alebo atrakcia. Každopádne poskytovanie fotiek dávalo priestor na nové zoznámenia a spoznávanie miestnej kultúry.
Okrem bežných návštevníkov ma prekvapila aj miestna polícia – keď sme sa zabávali v parku po pár pivách, prišli slušne a vysvetlili, že tam nemáme čo robiť. Takýto rozhovor s hliadkami ste už zrejme viedli niekoľkokrát, ja osobne to považujem väčšinou za dokazovanie si vlastnej dôležitosti príslušníkov Modrého Pacifiku pri odbavovaní sa na mládeži, ale tu som mal z celej komunikácie úplne opačný pocit: slušné, jasné, výchovné. Tak, že vás ani nenaserie, keď vtrhne do víru zábavy. Miestna polícia má u mňa plus.
Kapitola piata: Stratení v preklade
Možno si spomeniete, že pár riadkov vyššie som písal o dohode s taxikárom, ktorý nás mal zaviezť späť na ubytovanie, keď sa skončí hokej. Dohodli sme ho aj s rezervou cca na polnoc, aby sme stihli ešte prípadný program po zápasoch a (predpokladané) oslavy nášho víťazstva (tak nič no..) Zdá sa však, že sme sa moc dobre rukami-nohami nedohodli, pretože polnoc bola dávno preč a my sme sedeli na parkovisku pred arénou a rozmýšľali, ako sa teleportovať 30 kilometrov ďalej.
Opäť spomeniem bieloruskú bezprostrednú priateľskosť, pretože po chvíli si nás všimla rodina na prechádzke a dala sa s nami do rozhovoru. Keď sme si naprieč štyrmi jazykmi (slovenčina, ruština, angličtina, nemčina) vysvetlili o čo ide a medzitým sa porozprávali o všetkom možnom aj nemožnom, pomohli nám vybaviť taxík rovno do hotela. Vymenili sme si na seba kontakty a pobrali sa všetci smer posteľ. (my s medzipristátím pri borovičke, of course)
Prekvapenie nás čakalo hneď ráno – keďže sme potrebovali odísť už v sobotu, aby sme počas nedele dorazili späť na Slovensko – rozhodli sme sa aspoň na pol dňa pozrieť centrum mesta. Nielen klasické veci pre fanúšikov, ale také to skutočné centrum Minsku, kam možno už nikdy neprídeme. Po pár minútach sa nám ozvala Nadya (z predošlého večera) s tým, že nám môže ukázať mesto. V podstate sa mi nechcelo veriť, že niekto len tak počas nočnej prechádzky nájde na parkovisku sediacich nie celkom triezvych fanúšikov, ktorým rozumie možno každé tretie slovo, vybaví im taxík a na ďalší deň im ukáže zaujímavosti a pomôže pri tak samozrejmých veciach ako je napríklad jazda metrom (skúste to, keď ani neviete, kde ste a ani si to neprečítate..)
Ak by som mal zhrnúť v krátkosti toto veľké mesto, tak musím povedať, že ma Minsk prekvapil svojou čistotou a úrovňou. Nie, nekonalo sa nič na štýl Eurotripu, práve naopak. Popri klasickej „komunistickej“ betónovej džungli v tomto meste nájdete skutočne nádhernú architektúru, domy ktoré vyzerajú lepšie ako niektoré naše výstavné kaštiele, upravené ulice. Prirovnaním k toľko pretriasanej bratislavskej hlavnej stanici patríme do praveku skôr my. Ale nie o tomto som chcel.
V Minsku môžete nájsť množstvo sôch a pamätníkov. Koľkými sme prešli celkom presne neviem, ale všimol som si, že majú pre obyvateľov často veľký význam, hoci vyzerajú niekedy nenápadne. Keď nám Nadya pri jednom rozprávala o tragédii, ktorej je venovaný, nebolo to len o strohom konštatovaní že tu sa niečo stalo, ale o príbehoch a životoch, ktoré tam skončili.
Okrem takýchto miest sme chceli vyskúšať aj miestne jedlá a podniky. A pivo. Myslím, že celkom právom sme boli prekvapení, keď sme po vstupe do náhodného podniku mimo hokejového diania uvideli pípu s nápisom Zlatý Bažant. Áno, ten. Nakoniec sme sa dozvedeli, že toto pivo je mimoriadne obľúbené a rozšírené všade, kde sa dá. Len s tým rozdielom, že to nie je „náš“ Zlatý Bažant, ale bieloruský. Všetko pivo predávané v Bielorusku musí byť vraj v Bielorusku aj vyrobené – preto kúpili recept a fungujú. Ďalším prekvapením bol pre mňa miestny boršč, ktorého ochutnávku som odkladal na návštevu niektorej z krajín, kde je ruská kuchyňa domáca. Zrejme poznáte túto polievku z červenej repy a do receptov si môžete pokojne odložiť bieloruskú modifikáciu: všetko klasicky, pridajte huby.
Kapitola šiesta: po 700 kilometroch pokračujte rovno
Druhý zápas našich sme strávili v aute. Niekde na ceste v Poľsku, krajine, ktorá má s hokejom spoločné nič a nič. Na žiadnom poľskom televíznom programe (ani platenom satelitnom) nevysielali prenosy z hokejových majstrovstiev. A naše prosby v rôznych podnikoch o prepnutie programu boli aj tak zväčša zamietané. Plán prejsť hranice ešte pred zápasom, aby sme si ho pozreli niekde pri večeri už v EÚ vyšiel len čiastočne – prešli sme včas, ale pozerať nebolo čo.
Tip: Pri prechádzaní hraníc smerom do EÚ si overte, aké sú limity na privážaný tovar pre konkrétny dopravný prostriedok. Napríklad informácia z oficiálnych stránok o troch kartónoch cigariet je pravdivá, pokiaľ idete lietadlom alebo vlakom. V osobnom aute vám poľskí colníci nechajú tri krabičky.
Ako posledná záchrana sa ukázali predplatené SIMkarty s dátami, ktoré kúpite na poľských čerpačkách. Približne za 5 eur sme dostali do rúk asi 2 GB dát na míňanie, čo plne postačilo na počúvanie online streamu Slovenského rozhlasu (diky chalani!) a neskôr na internetové vyžitie počas nekonečnej cesty reprezentovanej rovnou čiarou, ktorá nás vo Varšave posielala ďalej rovno. Asi aby len reč nestála.
Domov sme dorazili až ráno, po svitaní. Ak ste niekedy videli film Yes Man, spomeniete si na scénu, kde sa Carl vysypal po pretancovanej noci z auta a spolu s ním aj plno plechoviek RedBullu. Nič také sme neplánovali, ale pri otvorení dverí pred žilinskými internátmi mohli vrátničky vidieť úplne rovnaký obraz pred sebou. Množstvo kilometrov za nami, vypité všetky možné energeťáky napchané všade kde sa dalo, pokrčení a vykričaní – úspešne doma.
Bielorusko nás neprivítalo fanfárami ani ohňostrojom. Dalo nám však šancu spoznať kultúru, kde je každý s každým kamarát (kým sa nedokáže opak). Dalo nám tiež šancu presvedčiť sa, či sú všetky tie hrôzostrašné predstavy o politike a utlačovaných občanoch naozaj také, ako ich vykresľujú západné médiá (a internetoví diskutéri). Faktom je, že nešetrilo na úprimnosti – áno, od dokonalosti má ďaleko, ale ľudia tu vedia žiť a byť spokojní s tým, čo majú. Ja osobne som tam vchádzal s obavami, ale odchádzal s pocitom, že mi vlastne bude kus tejto krajiny chýbať.
A bol s nami aj Jano.