Každý raz za čas pocíti, že je pravý čas navštíviť lekára. Nech sa akokoľvek bránime a snažíme sa väčšinu chorôb rozchodiť, niekedy je to už neúnosné. Ako napríklad v mojom prípade. Takže som si spravil voľno v škole a išiel k svojej lekárke. Tam bolo všetko v poriadku, nejde o nič vážne (v diaľke počujem plač mojich nepriateľov 
), ale liečiť sa treba. Takže pekne s receptom do lekárne.
Priznám si moju počiatočnú naivnú chybu: nevziať so sebou hotovosť, ale spoliehať sa na platobnú kartu. Žijeme predsa v 21. storočí. A navyše, som taký mladý nadšenec, čo sa týka moderných technických prostriedkov.
Prvú platobnú kartu na svete vydala v roku 1914 amrická telefónna a telegrafná spoločnosť Western Union Telegraph Company. Spočiatku boli tieto karty používané len v rámci konkrétnej spoločnosti, napríklad na platbu za služby nie pri každom raze, ale na konci mesiaca. Bola to vlastne obdoba vernostných kariet, ktoré aj dnes ponúkajú svojim zákazníkom mnohé spoločnosti. Skutočný boom zažili platobné karty až v roku 1950, keď bol založený Diners Club. Predchádzala mu podobná situácia ako v mojom prípade. (Je to len historka, ale snáď pravdivá.) Páni McNamara a Schneider, neskorší zakladatelia Diners Club, pozvali niekoľko obchodných priateľov na večeru do prvotriednej luxusnej reštaurácie v New Yorku. Pri platení však McNamara nemal pri sebe ani cent. Keďže ho v tej reštaurácii dobre poznali, ponúkli mu možnosť zaplatiť pri najbližšej návšteve, avšak McNamara zatelefonoval manželke, aby priniesla potrebnú hotovosť. Prišli tak k prevratnému nápadu, založiť “Diners Club”, ktorý mal poskytovať svojim členom úverové karty pre bezhotovostné platenie v hoteloch, reštauráciach a obchodoch, ktoré mali s ich klubom uzatvorenú zmluvu. Vznikla tak prvá univerzálna platobná karta.
Myslím, že histórie bolo dosť, chcel som len navodiť pomery päťdesiatych rokov minulého storočia. Vrátim sa však do prítomnosti.
V lekárni som odovzdal recept, preukaz poistenca a počkal na lieky. Pri platení som aj ja zistil, že nemám pri sebe žiadnu hotovosť (pár mincí nepostačuje), tak som vytiahol platobnú kartu. Na dverách lekárne bol klasický oznam o akceptácií platobných kariet rôznych spoločností, aj mojej. Takže som predpokladal, že sa všetko rýchlo vybaví. Pri platení som podal kartu a… Bola mi vrátená späť. Majú príkaz, že platby pod 200 Sk sa musia hradiť len v hotovosti, vraj sa im ani neoplatí zapínať terminál kôli nižšej platbe.
M�?a to má zaujímať? Oni poskytujú službu klientom bánk, ktoré vydávajú platobné karty a majú uzavreté zmluvy. Bez ohľadu na výšku platby, musí obchodník prijať platbu kartou. Cítil som sa tam ako debil. Mladý puberťák sa má naťahovať s lekárničkou, aby mohol zaplatiť za obyčajný sirup proti kašľu? Navyše za mnou čakali ďalší. Keď som, ako svojich práv uvedomelý človek, vysvetlil, že podľa zmlúv musia akceptovať moju platbu, dala mi lieky s tým, že neplatím nič. Obraz m�?a, ako dokonalého debila bol definitívne dokončený.
Ja teraz urobím všetko pre to, aby som urovnal veci. Podľa pokynov som kontaktoval banku, ktorá mi vydala príslušnú kartu rovnako aj spoločnosť, ktorá prevádzkuje terminál v príslušnej lekárni. Keďže chápem lekárničku, ktorá len plnila príkazy, idem jej zaplatiť v hotovosti. Len som sa pozastavil nad jednoduchou vecou: to, čo bolo umožnené ľudom už pred 57 rokmi nie je dnes na Slovensku umožnené ani tam, kde to človek naozaj potrebuje.