Sú veci, ktoré človek robí napriek tomu, že sú mu bytostne odporné a aj posledné zvyšky zdravého rozumu mu kričia, aby sa na to vysral. Napríklad poplatky “za službu verejnosti” smerujúce do našej štátnej a objektívnej estévé. Už som si zvykol, že spravodajstvo pozerať nemusím. Hoc zaň platím. Ale rovnako nemusím pozerať ani jednu z najväčších zvrhlostí českej kinematografie…

Trilógia Kameňák je na smiech. Pri prvom sledovaní sa človek pousmeje nad vtipmi, ktoré zrecyklovali obsah internetových fór a časopisov od čias cisára pána, pri dvadsiatej repríze však už dvíha telefón a volá kožnému lekárovi s podozrením na prudkú alergickú reakciu.

Pár dní dozadu som na predmete, kde sa zaoberáme tvorbou filmov, zažil prudkú debatu na tému Kameňák. Trochu ironicky som poznamenal, že naša štátna ho vysiela častejšie než TA3 spravodajské bloky. Keď som na Silvestra začínal oslavovať (čítať: otvorila sa fľaša), bežal v TV v podniku Kameňák. Rovnako tak keď som sa nadránom dostal (orientačný beh) domov a našiel zapnutú telku kde … No a tak.

Naša verejnoprávna je zrejme toho názoru, že tisíckrát opakovaný vtip je stále vtipný. Dnes už sa nik Kameňáku nezasmeje, prepne na niečo iné, napríklad olympiádu. To nikoho nezaujíma, že táto tragédia nás všetkých (áno, aj teba, lebo sedíš za počítačom, ktorý potrebuje elektrinu!) stojí dosť veľa peňazí na to, čo ponúka. Stačí zájsť za pomyselné hranice s Českom a pozrieť sa na úroveň ich štátnej televízie.

Ja dnes len toľko. Zastavte to prosím niekto. Hneď.