Sú výlety, ktoré trvajú dni či týždne a človek si z nich veľa nepamätá. A potom sú tu akcie, ktoré napriek krátkemu trvaniu prinesú zážitky, ktoré chcú viac ako jedno pivo s kamošmi na prerozprávanie všetkých zážitkov. Tak, ako mnoho našich šialeností predtým, aj tento trip k východným susedom začal úplne nevinne.
Category: Geocaching
“Videl si mail?” Takouto nevinnou otázkou sa spustila malá lavína udalostí, ktorá prerástla do dobrodružstva, počas ktorého človek spozná viac, než možno čakal. Kráčal som po meste, trochu pršalo, ľudí moc nebolo. V našom rozhovore sa rodil plán na noc, počas ktorej sme sa vydali na 20-kilometrový pochod Oravskou Magurou a Malou Fatrou.
Založenie vlastnej skrýše sa riadi jednoduchými pravidlami. To základné: medzi keškami musí byť odstup najmenej 161 metrov. Znie jednoznačne, no jeho dôsledky často spôsobujú zmätok a nepochopenie, najmä u hráčov, ktorí nemajú veľa skúseností so zakladaním. Preto tu nájdete niekoľko tipov, ako toto pravidlo čo najjednoduchšie splniť a vyhnúť sa problémom pri schvaľovaní.
Riešenie úloh je pre geocacherov takmer dennou aktivitou. Rovnako ako predieranie sa nie príliš luxusným terénom. Tieto činnosti sú však zväčša oddelené – vyriešite v pohodlí domova úlohu a presuniete sa von, kde idete za istým cieľom. Presne takáto nebola Výzva!, ktorú sme zorganizovali.
Keď som na žilinskom BarCampe koncom júna rozprával o geocachingu, kládol som veľký dôraz na jednu jeho súčasť: rozprávanie príbehov pretože každá naša činnosť tvorí určitú časť našej osobnej histórie. Za tých niekoľko mesiacov sa zmenilo veľa vecí a ja som si uvedomil, že blog žalostne zaostáva za udalosťami. Napríklad výzvou 31 kešovacích dní počas augusta.
Je veľmi málo vecí, ktoré ma dokážu zaskočiť natoľko, že nenájdem vhodné slová. Jedna z nich sa stala len niekoľko hodín pred napísaním tohto článku a doteraz som sa z nej „neotriasol“. Fakt je, že ani nechcem. Lebo nechcem zabudnúť na desiatky ľudí, ktorí obetovali slnečné sobotné popoludnie a prišli pomôcť pri čistení okolia Vodného diela v žiline, známej rekreačnej lokalite.
Niektorí moji priatelia na sociálnych sieťach počas posledných dní čítali príspevky týkajúce sa jedného projektu s „ničnehovoriacim“ názvom GeoMaratón. Niektorí už vedia, iní sa dozvedia, ako vznikla táto myšlienka, čo jej predchádzalo a ako to vlastne všetko dopadlo.
Uplynulé leto sa rozhodla spoločnosť Unilever vyrábajúca známe nanuky Magnum prezentovať sa aj prostredníctvom netradičných aktivít. Jednou z nich bol aj geocaching. Trochu odlišný, než bolo na Slovensku zvykom, no možno práve preto sa u mňa zaradil k jedným z najlepších nápadov, ako prehĺbiť záujem o svoje výrobky a splniť si vlasteneckú povinnosť milovania krajiny.
Ako hlásajú všetky propagačné materiály, geocaching je hra. Vcelku zaujímavá myšlienka, možnosti spoznať nové veci, objaviť pekné miesta. Pred rokom som začínal, teraz nedávno som to zabalil. Dôvod jednoduchý a prozaický: to čo predvádzajú jednotlivci v mojom okolí nemá vôbec nič so zábavou, ktorú má hra prinášať. Severozápad Slovenska sa postupne zmenil na nekonečnú hru na mačku a myš.
žilina, pohľad na Juraja, ktorý netrpezlivo pobehuje okolo jedného bodu so zvláštnym zariadením v ruke. Po čase sa upokojí a nahodí nenápadný uvoľnený vzhľad „ja nič ja muzikant“. Nie, neušiel práve z nejakého ústavu, ale dal sa na hru, ktorá uchvátila niekoľko tisíc Slovákov, nehovoriac o svetovej obľúbenosti.