29. marec 2014 bol pre mnohých dňom veľkého napätia. V druhom kole prezidentských volieb sa stretli dve veľké mená. Andrej Kiska a Robert Fico. Keďže kampaň trvala predpisových niekoľko týždňov, už od septembra mi bolo jasné, kto z mojich priateľov koho volí. Všetko vyzeralo fajn, počas rozhodujúceho dňa sa Facebook plnil fotkami lístkov so zaškrtnutým Kiskom a túto spoločnú vlnu burcovania som nenápadne narušil ja: krížikom pri mene R. Fico.
Tag: facebook
Dve slová, ktoré odomňa málokto počuje, avšak behajú mi po rozume vždy, keď s niekým rozprávam o termínoch, plánoch, akciách. Nie je ťažké ich vysloviť, ťažké je uvedomiť si nielen dôsledky (ktoré zažívam každý deň) ale aj príčiny. Preto som začal upratovať.
Veľmi ťažkou diagnózou našich dní na internete je jednoduchá neschopnosť doťahovať veci do konca. Poznáte to: príde nápad, prvé nástrely realizácie, prvé komplikácie, nadšenie opadá a … Namiesto frustrácie si nahradíme smútok novým nápadom, ktorý čaká podobný osud. Dokonalé perpetuum mobile, z ktorého sa dá jednoducho ujsť.
Nie som veľký fanúšik akademických definícií, a vopred varujem, že tento článok nebude robiť nič iné, ako obracať naruby všetko, čo si prečítate o Webe 3.0 na Wikipedii alebo v iných zdrojoch. No som presvedčený, že doba tretej generácie webu je už tu, aj keď iná, ako sme teoreticky čakali.
Či chceme alebo nie, vždy podvedome pri komunikácii s nejakým človekom hodnotíme jeho „úroveň“ na základe toho, ako sa prejavuje. Teoreticky by sme hovorili o verbálnej a neverbálnej komunikácii, prakticky to znamená, že vnímame každý podnet. Aj také slovo a o slovách bude aj moja prvá recenzia aplikácie pre iOS.
Ešte nikdy nebola spoločnosť tak rozčarovaná sama zo seba, ako po nástupe internetu. Neskôr sa pridali „sociálne siete“, ktoré zavČ šili dielo nastavenia zrkadla a výkriky hrôzy môžu začať. Čo vlastne matička Zem na sebe nosí?
To, že na xichtoknihe vzniká denne enormné množstvo skupín, z ktorej je potrebné patriť asi to 0,0001 denne, no vďaka primitívnemu sociálnemu inžinierstvu sa šíria ako mor, je asi známe. Bežne sa nad nimi nepozastavujem, no dnes som narazil na jednu… doslova vyzývajúcu aby som sa pridal, pretože mi hovorila z hlbín duše, ktoré sa inak hanbím verejne priznať.
Zdalo by sa, že taký internetový moloch, ako Google, to má na ružiach ustlané. Na internete sa po vyslovení jeho mena zohýba skoro každé koleno a tínedžeri namiesto o rýchlych autách snívajú o budúcej práci v tejto spoločnosti. Avšak, nie je všetko také jednoduché. Už po dlhé roky sa Google zmieta s jedným segmentom, v ktorom nie a nie preraziť.
Sedím si tak večer, posledný deň mojich prázdnin, pri počítači. Klasické rozpoloženie: jedným okom pripravujem články a sťažnosti, druhým sledujem čiernu kroniku (čítať: televízne spravodajstvo). Muž bodol otca, smutné. Vidieť to naozaj nemusím, preto podvedome siaham po prepínači realít s nevábnym menom Alt-Tab a zrak mi padá na novinky mojich vraj priateľov na Facebooku.
Sú momenty, keď sa človek zastaví uprostred niečoho, čo nevie úplne presne pomenovať. Iba príznaky bývajú podozrivo podobné, miestami mrazivé, zvláštne závažné. Pretože ľudský život, jeho sociálna stránka a celé bytie sa dostáva do novej roviny – verzie 2.0.