V týchto dňoch sa pomaly ale isto končí moje pôsobenie na vysokej škole v role študenta. A keďže je s týmto spojených niekoľko administratívnych nevyhnutností, začal som si upratovať moje poznámky a odložené súbory. Pri ich prechádzaní som zistil, že sú veci, ktoré mi na škole nepovedali, ale mohli. Ako získať veci zadarmo (a legálne), ako sa stať profíkom v mnohých oblastiach (a nestojí ma to nič, okrem vlastného času) a ako vidieť viac než len izbu na intráku a občas aj školu.
Tag: univerzita
Pomaly ale isto sa blíži termín písania a odovzdávania záverečných prác na vysokých školách. Na internete je toto obdobie známe agóniou zo záplavy dotazníkových prieskumov, ktoré sa v našom vzdelávacom systéme považujú za rovnocenné nejakej praktickej (a prínosnej) práci. Drvivá väčšina z nich však trpí troma chorobami, ktoré zo serióznej aktivity robia frašku hodnú nie udelenia akademického titulu, ale odobratiu minimálne rodného listu.
Písal sa rok 2009, v krajine vládol Fico, ja som bol závislý na seriáli How I Met Your Mother, tradične som vysedával po nociach pri počítači a energiu namiesto spánku dopĺňal obnoviteľnými zdrojmi (kofeín) a hral sa na piesočku Sťažností. Po jednej z tradičných nocí som v pondelok ráno o šiestej cestou na autobus napísal veľavravný status: (Juraj) je na ceste k novej adventúre na tri roky. It’s gonna be legen… wait for it…
Sú veci, ktoré človek robí napriek tomu, že sú mu bytostne odporné a aj posledné zvyšky zdravého rozumu mu kričia, aby sa na to vysral. Napríklad poplatky „za službu verejnosti“ smerujúce do našej štátnej a objektívnej estévé. Už som si zvykol, že spravodajstvo pozerať nemusím. Hoc zaň platím. Ale rovnako nemusím pozerať ani jednu z […]
Pred časom som naše štátne zriadenie nazval Absurdistanom. Bola to chyba, priznávam. Slovenská mentalita je totiž omnoho viac prehnilejšia, než dokáže slovo „absurdná“ obsiahnuť vo svojom význame. Ako príklad nám poslúži nedávno mediálne šťavnato živený prípad „oceneného neonacistu“.