Písať report z akcie akou je TEDx Bratislava je úloha, ktorá prináša radosť aj starosť v jednom. Samotná zmienka o akcii je pozitívnou správou pre túto aj ďalšie generácie, ktoré nás po nájdení záznamov snáď nezaradia do historického obdobia homo studpidus, na druhú stranu je to pre mňa ako autora veľký záväzok dostatočne inšpiratívne zapôsobiť na tých, ktorí sa dnešnej akcie nemohli zúčastniť.

Nebudem opakovať minuloročný formát vymenovaním prednášok, využijem fakt, že každá z prednášok zapadala do koncepcie superorganizmu o ktorom dnes bola v novej budove Slovenského národného divadla viackrát reč.

Keď spomínam budovu, nie je to náhoda – z predošlých priestorov v Tower 115 sa bratislavský TEDx presunul do sály s oveľa väčšou kapacitou. A vzdialený pozorovateľ by určite vytiahol metaforu prirovnávajúcu účastníkov k blanokrídlovcom. Ja som nebol takým pozorovateľom, preto si dovolím tvrdiť niečo iné.

Minulý rok som si počas mojej cesty do Bratislavy za TEDxom naplánoval rôzne doplnkové aktivity pre prípad, že by som sa nudil. Poučený som tento rok zbalil len nevyhnutné drobnosti a vydal sa za neznámym. Alebo, aby som bol úprimný, vydal som sa na akciu, od ktorej som čakal veľa. Právom.

Jeden z vrcholov som zažil už na začiatku, keď matematik Milan Hejný napriek technickým problémom („Ono si to ide teraz svojou cestou…“) predstavil matematiku tak, ako dúfam, že ju raz niekto predstaví mojim deťom. Alebo aj tým vašim. Hneď v septembri v škole. Poukázal na fakt, že dnes sa matematika učí v pravidlách a nie schémach, z čoho vyplýva aj všeobecný odpor k tejto vednej disciplíne u ľudí nad 12 rokov. Nebál sa vytiahnuť tvrdenie, že žiaci sú schopní vymyslieť celú matematiku sami a učiteľ má byť ten kto kladie otázky a vedie diskusiu prečo daný spôsob fungoval alebo aj nie.

Druhý klinec dňa u mňa získal Viliam Dobiáš, lekár záchrannej služby. Začal zaujímavou štatistikou (oxymoron, ale na mieste!) o tom, že 78 % Slovákov si myslí, že vie poskytnúť prvú pomoc. Reálne ju poskytuje maximálne 5 %. V rámci rýchleho kvízu ukázal publiku, ako veľmi sa človek môže mýliť pri prvom pohľade na zdravotný problém – prirodzene otázkami dostal aj mňa, čo mi dáva spätnú väzbu o tom, že môj 5 rokov starý certifikát o absolvovaní kurzu prvej pomoci pri autoškole už nemá veľký význam.

Pri prednáške ukázal niekoľko dôvodov, prečo sa ľudia poskytovania prvej pomoci obávajú a s prehľadom odpovedal na každú výhovorku. Počuli sme od neho aj najkrajší argument na konštatovanie, že niekto nemá rád pohľad na krv: on ten pohľad nemá rád tiež, a preto ju zastaví keď tečie tam, kde nemá. Klobúk dole, pán Doktor.

Dlho som premýšľal, ktorá prednáška bude pre mňa tretím klincom. V poslednom bloku mi zarezonovali dve: včelár Dušan Dedinský rozprával o včelách veci, ktoré vrhajú na tento hmyz úplne iné svetlo. A odnášam si z jeho prednášky celú stranu poznámok. Dám však prednosť dáme – Michaele Rýgovej – pri ktorej som si nechal len jednoduchú poznámku „Burning man“. Tam raz pôjdem!

Zo všetkých rečníkov som mal poct, že myšlienka, hodná šírenia, ktorú Slovensko potrebuje práve teraz je výzva vstať a začať robiť veci, ktoré treba urobiť. Nečakať. Na záchranku. Na ideálnu situáciu. Na potom.

Bratislava zažila TEDx ako sa patrí. Tradične je preto mojou veľkou cťou poďakovať všetkým, ktorí sa podieľali na tom, aby bol aký bol. A osobitne moja vďaka patrí agentúre Mindshare za to, že mi umožnila bee connected.

Michaela v závere povedala vec, ktorú som mal počuť už dávno. Minimálne minulý rok. „Nájdite vec, ktorú považujete za nemožnú realizujte ju!“ Celkom nezávisle som to však skúsil presne pred mesiacom a môžem sľúbiť jedno: ak to skúsite, váš život už nebude ako predtým.