Písal sa rok 2009, v krajine vládol Fico, ja som bol závislý na seriáli How I Met Your Mother, tradične som vysedával po nociach pri počítači a energiu namiesto spánku dopĺňal obnoviteľnými zdrojmi (kofeín) a hral sa na piesočku Sťažností. Po jednej z tradičných nocí som v pondelok ráno o šiestej cestou na autobus napísal veľavravný status: (Juraj) je na ceste k novej adventúre na tri roky. It’s gonna be legen… wait for it…
Dnes je táto adventúra na konci. Tri roky na vysokej škole boli veľmi zaujímavou skúsenosťou, počas ktorej som prešiel naozaj rôznymi vzostupmi aj pádmi. Listovaním v starých statusoch a tweetoch si spomínam na skvelú zábavu na prednáškach (áno, spočiatku som chodil poctivo), postupné zabehávanie sa v univerzitnom živote a niekde v mailoch by som vyhrabal aj smutného smajlíka od vedúcej katedry, ktorého poslala mailom spolu s mojou prvou známkou zo skúšky na vysokej škole – Fx.
Prvý ročník bol príjemný – napriek tomu, že sa v jeho priebehu zmenil môj študijný program (thanx a lot, akreditačná komisia!) boli známky v rámci mojich predstáv. Zmena nastala na jeseň začiatkom druhého roka môjho štúdia. Nebýva zvykom vyťahovať staré negatívne skúsenosti, ale v mojom prípade išlo o dosť rozhodujúci prvok. Neviem ako iní študujúci, ale nie je zrejme bežné, aby študenti nejakou intenzívnou formou vnímali fungovanie akademického senátu, personálnu politiku a vnútorné fungovanie svojich fakúlt. Je to dosť citlivá téma, no v tom období sa začala menšia mediálna vojna s mnohými aspektami: dekan, senát, plagiátorstvo, zachovanie odborov, prestrelka v novinách… Smutné obdobie, na ktoré asi žiadna zo strán nespomína s úsmevom a pocitom víťazstva.
Ja som bol po prvých mesiacoch rôznych letákových súbojov a neustáleho odkazovania vecí cez médiá a zasadnutí, kde sa všetci obliekali do bielych alebo čiernych tričiek, celkom znechutený. To sa odrazilo aj na mojom prístupe ku škole (zlé známky) ale aj všeobecne k aktivitám – nerobilo sa u nás prakticky nič, čo by stálo za zmienku. Dávne ciele o štúdiu sa zúžili na jednoduché „získanie titulu a odchod k lopate.“
Čo by som to však bol za rozprávača, keby moja rozprávka nekončila happyendom… V decembri minulého roka sa veci pohli vpred: workshop v Prahe trochu urovnal vzťahy, začali sa na škole organizovať eventy, cez skúškové sme si výlet zopakovali na konferenciu New Media Inspiration (kde sa tie vzťahy už narovnali ako na povel) a teraz neprejde týždeň, aby sa niekto neobjavil s nápadom, čo by sa dalo realizovať. Prednášky zaujímavých hostí, dni otvorených dverí, sociálne siete, filmové kluby.. Vďaka snahe mnohých skvelých ľudí sa moje štúdium otočilo opäť k tomu, čo som tam vždy chcel robiť: mediamatiku.
Ak sa pýtate, prečo spisujem takéto veci, odpoviem veľmi jednoducho: veľa ľudí sa zvykne (často aj s posmeškom) spýtať, ako si predstavujem uplatnenie po tom, ako mi dajú do rúk diplom a s úsmevom povedia, že ma radi opäť uvidia. (Počuli sme aj po maturite…) Keď na otázku čo študujem, odpoviem „mediamatiku“, nasleduje pochybný pohľad – mediačo? Matematiku?
Mediamatik je človek, ktorý to vie.. s informáciami. Trochu všeobecné, ale po upresnení celkom praktické zameranie: vieme ako informácie získavať, spracovávať, uchovávať, interpretovať, prezentovať a zdieľať. Učíme sa tvoriť texty, grafické výstupy, videá a reportáže. Spolupracujeme s miestnymi médiami, organizujeme eventy, najnovšie sa vČ tame do navrhovania používateľsky prístupných systémov a organizovaniu informácií za použitia nových technológií. Každý študent sa profiluje určitým smerom v ktorom by sa mal rozvíjať viac, ale stále tak, aby bol schopný zvládnuť aj kľúčové veci všetkých ostatných oblastí.
Za tri roky štúdia som tu spoznal množstvo kreatívnych a šikovných ľudí, ktorí robia skvelé veci. Prežil veľa dobrodružstiev a prijal veľa výziev. Tie posledné boli najkrajšie: študentská súťaž Doska dokazujúca že aj mediamatici vedia pekne zarúbať, bakalárska práca ktorej výstupom sa stal program pre deti s autizmom, 2x deň otvorených dverí s veľmi príjemným výsledkom prihlášok na našu katedru. Ja som tiež o niečo podrástol osobnostne a konečne získal skill v oddeľovaní osobných sympatií (antipatií) počas spolupráce. Ako čerešnička na torte sa ukazuje DigiBeans, ktoré sme založili štyria mediamatici, majúci radi pekné veci…
To „wait for it“ sa naozaj oplatilo :-)
.. inak aj teraz nám tu vládne Fico, práve som dopozeral siedmu sériu HIMYM, v noci vysedávam pri počítači a dopĺňam energiu z obnoviteľných zdrojov (RedBull). A pridal som trochu športu.