Otázka autorských práv sa začína konečne otvárať aj na Slovensku. Ruku na srdce: je päť minút po dvanástej a naša legislatíva žalostne zaostáva za trendom posledných rokov. Jej stav znevyužila jedna z organizácií, ktorá si na plecia ešte pred rokmi zobrala neľahkú úlohu ochrany autorských práv umelcov.

O zmysle jej existencie by málokto pochyboval: je fajn mať jednotné miesto, kde človek zaplatí podľa autorského zákona honorár autorovi. Teda, je fajn si myslieť, že máme také miesto. Naopak, ľudia si konečne začali uvedomovať, že tu niečo nie je s kostolným poriadkom.

Slovenský ochranný zväz autorský prekvapil verejnosť v podstate starými pravidlami, ktoré nanovo začal kontrolovať a uplatňovať. Po tom, ako sa majitelia obchodíkov s rádiami zmierili s výpalníctvom samozvaných komisárov (kto kontroluje ich činnosť? chodia od domu k domu alebo cielene?), prišli na rad aj internetové obchody. Veď akýže je rozdiel medzi obchodom kamenným a internetovým…

Dlho museli hútať, ako vymyslieť, čo im spoplatníme. Potvory jedny, nemajú žiadne rádiá zavesené na stene, ale.. ahaho! Oni vešajú videá z YouTube na svoje stránky! Ale moment.. JúTjúb predsa platí výpalné paušálne. Hmm. Pozrime sa na adresu stránky (malá pomôcka pre začiatočníkov a komisárov SOZA: to je tá vaša milovaná URL), veď ona nie je z YouTube! Miladka, píš: Vážený pán/pani, na Vašej stránke sa nachádza nelegálny obsah. Zaplaťte. Pac a pusu posiela SOZA… Ale sme im dali, boha, internetom!

Neviem si celkom dobre predstaviť, aké drogy viedli ochranný zväz do takýchto rozhodnutí, ale, na kolenách prosím, nedávajte mi také. Podstata sa podľa mňa skrýva v tom, že hoci YouTube platí za všetky prehratia autorsky chráneného materiálu, vložením na stránku to SOZA chápe ako využitie diela pre nejaký vlastný účel a teda si mädlí ruky na zdvojnásobenie zisku.

Narazila však na aktívny odpor. Neprekvapuje ma to, veď myšlienka zdieľania na internete tu pláva v povetrí už pár rokov a ľudia si svoju socializačnú príležitosť (akou hudba nepochybne je) zobrať nedajú. Vášne neupokojuje ani zväz samotný, ktorý podáva zmätočné vyjadrenia a pripomína jednu veľkú frašku.

Podľa ich vlastných slov je vkladanie “hyperaktívnych odkazov” (rozviniem ďalej) úplne v poriadku. Ale pokiaľ na stránku vložím embed alebo iframe (ako už viacerí opísali: vyrežem si do stránky dieru, cez ktorú bude vidieť inú stránku, v našom prípade YouTube), už je zle. Keďže sa snažím ctiť si autorský zákon (veď i ja som autorom), tak som začal pátrať, čo to ten hyperaktívny odkaz je.

V škole ma učili len definíciu hypertextu, ktorý mali zjavne súdruhovia zo SOZA namysli. Hyperaktivita (ADHD syndróm) má tiež pramálo spoločného s autorskými právami, takže som nevedel, ako si uctiť právo tentoraz. Ale nakoniec vďaka Twitteru ma inšpiroval @JeMBg, zoznam pesničiek som prevzal z blogu Petra Kučerku a teraz vám vo svetovej premiere predstavujem prvý, skutočne funkčný a klikateľný hyperaktívny link. Tu je:


Neklikaj! Fuj! (alebo si povoľ javascript a zablokuj blokovače škaredých vecí)

Hyperaktívny link

(varoval som ťa)