O projekte, ktorý sa snaží naše Ministerstvo školstva a neviem čoho ešte (asi radi komplikujú) prenajať sa v poslednej dobe napísalo mnoho. Už pár mesiacov medzi učiteľmi pretrváva tichá diskusia o pozitívach alebo negatívach, na verejnosť sa veci dostali až keď .týždeň zverejnil kritiku Martina Mojžiša z konferencie, kde sa doňho pustili… prinajlepšom zaujaté osoby.

Racionálne (školstvom nedeformovaný) uvažujúci človek si musel mnohé pomyslieť o účastníkoch konferencie, ktorí konštruktívneho kritika zvozili pod čiernu zem. Ešte viac sa zjavná väčšina zarazila po tom, ako si pozreli aj neformálnu diskusiu medzi niektorými účastníkmi. Hneď na začiatku sa priznám: už mnoho rokov chcem byť učiteľ, mnohé som si v škole už prežil (aj pred tabuľou) a vypočul som si veľa argumentov, prečo by som sa mal zobrať a utekať. Až doteraz ma nikto nevedel presvedčiť – táto “konferencia” vo mne prvýkrát nahlodala možnosť, že radšej budem sedieť v kancelárii ako vzdelávať (aj keď som stále presvedčený o tom, že mám robiť niečo také).

Poďme od začiatku, prečo podporujem Martina Mojžiša:

Na interaktívnych tabuliach mám odcvičených (rozviniem) niekoľko rokov. Dokonca som priložil aj ruku k dielu niekoľkých vzdelávacích materiálov, hoci ich nikde nepropagujem a nevykazujem ako objekt masturbácie ega a zvyšovania spoločenského kreditu (a titulu). školám však boli v minulosti tabule ponúkané absolútne nekoordinovane, v rôznej kvalite a prevedení, čo komplikuje zavedenie jedného produktu, lebo každá z tabulí (na ktorých sa má vyučovať, keďže podľa obhájcov nesmie ísť len o výklad v smere učiteľ » žiak) má svoje špecifické pubertálne potreby.

Prvá vec, ktorú si všímam pri prehliadaní internetu v štandardných prehliadačoch je viazanie na jeden druh hardvéru. Konkrétne myš. Interaktívna tabuľa simuluje práve pohyby kurzora po obrazovke, jej akcie sú však obmedzené na to, čo človek dokáže fyzicky vykonať. Stránka Planéty vedomostí je utrpením. Prečo? Už len pre navigáciu, horné menu, ktoré je závislé na akcii hover. Ȉo je na tom zlé, keď to dnes má skoro každý?

Drvivá väčšina (ak nie aj všetky) dotykových zariadení funguje tak, že buchnutie (ťuknutie, klepnutie, zavolajte si jazykovedcov) na určené miesto vyvolá kliknutie – aktivuje daný odkaz. Ako sa však robí akcia “ukázať”, po ktorej sa má správne rozbaliť menu? Zväčša je to tak, že držím pero alebo ruku tesne nad miestom, tak, aby tabuľa rozoznala, že tam má presunúť kurzor ale tiež tak, aby som sa náhodou nedotkol plochy čím by som vyvolal kliknutie na položku, ktorú nechcem. V praxi sa dostávam do tanečných figúr policajta na križovatke veľmi často…

Ďalšia skúsenosť s “interaktivitou” je tiež otázka vstupov: klávesnica. Planéta vedomostí predpokladá vstupy od učiteľov alebo žiakov vo forme textu pri overovaní správnosti odpovedí. Skúšal niekto aspoň 3 hodiny pracovať s Klávesnicou na obrazovke, ktorá je súčasťou systému Windows? Ja áno a párkrát som sa odvtedy strhol zo zlého sna, kde ma nútili využívať ju dlhodobo.

Ak nechceme urobiť z učiteľa maratónca, ktorý počas hodiny odbehá pár kilometrov medzi tabuľou a notebookom, aby ovládal jeden softvér, treba myslieť na to, aké vstupy požadujeme a či sú bez problémov realizovateľné na tabuli (nie pri počítači).

Toľko môj technický pohľad na to, čo som mal možnosť na mnohých vyučovacích hodinách vidieť. Poďme k tomu, čo komentovali viacerí – priebeh konferencie, kde sme videli peknú hystériu.

Stručne zhrniem: Martin Mojžiš skritizoval vytvorenie Planéty vedomostí na novej platforme, ktorá má miestami obmedzenejšie možnosti než najprimitívnejšie využívanie PowerPointu (veď sami učitelia sa sťažovali, že nemôžu do vlastných príprav vložiť ani len obrázok, čo priznáva aj samotné ministerstvo) – to je ten produkt 21. storočia? Súčasne tiež poukázal na cenu jednej lekcie: 6000 €. Nezabudol tiež na opravu podstatných vedomostných nezmyslov, ktoré Planéta obsahuje (a učiteľom zjavne nevadí, že učia bludné náboženstvo). A začala diskusia…

Hneď prvá diskutujúca (ako sa sama označila za tú, ktorá rozbiehala Infovek (o tom potom) v roku 1999) prešla do nezmyselného útoku s tým, že Martin vo svojej prezentácii vraj použil ukraduté obrázky, čo vraj nesmie v žiadnom prípade. Keďže Autorský zákon vtedy v ruke nemal asi nik, nemohol dôveryhodne argumentovať jednoduchým paragrafom 28, ktorý hovorí: “Súhlas autora sa nevyžaduje na vyhotovenie rozmnoženiny krátkej časti zverejneného diela, na jej verejné rozširovanie inou formou prevodu vlastníckeho práva ako predajom, alebo na verejný prenos krátkej časti zverejneného diela, ak takéto použitie nepresahuje rámec odôvodnený vyučovacími účelmi v škole a neuskutočňuje sa na získanie priameho alebo nepriameho majetkového prospechu.

Ak teda v rámci projektu hustili do všetkých učiteľov, že obrázky a videá z internetu sú v škole fuj a škaredé, tak nielen že ich klamali, ale výrazne obmedzovali možnosti vzdelávania. Neznalosť rôznych licencií (Creative Commons, R-Free, GNU-GPL,… ) nie je v našom štáte novinka, ale od “vysoko postavených” učiteľov v oblasti IT by sa očakávala.

Ďalšia vlna kritiky sa zniesla preto, že PowerPoint mali školy už v roku 1999 a je smiešne hovoriť učiteľom, ako sa používa. Zabúdajú asi, že aj počítače mali školy v tom roku a potvory ich stále používajú (tie isté). A aj ten Flash, na ktorom sa dnes stavia Planéta vedomostí je podobne starý. Dokonca sme ho mali už v roku 1996! S tým rozdielom, že príprava podobnej prezentácie vo Flashi je omnoho náročnejšia pre používateľov, ako pri PowerPointe.

Podobne, ako Martin, ani ja nechápem, prečo do škôl tlačia nový produkt za ťažké peniaze, keď platforma už dávno zakúpená a rozbehnutá je. V jednej verejnej diskusii na Facebooku pán Baranovič (ešte prednedávnom manažér vzdelávacích programov spoločnosti Microsoft, na videu moderoval celú konferenciu o Planéte vedomostí) vyslovil názor, že školy by získanie takého počtu licencií stálo ďalšie finančné prostriedky, ktoré by predražili celú realizáciu. Asi len zabudol, že také základné veci ako PowerPoint Viewer (postačuje na realizáciu celej vyučovacej hodiny plnohodnotne prípadne aj na domáce štúdium) alebo otvorené alternatívy (áno, pochválim aj OpenOffice) sú distribuované zadarmo a v plnej zbroji, pričom stále využívajú rovnaký potenciál.

Navyše autori projektu Infovek slepo vedia vlastným štatistikám o tom, koľko učiteľov vzdelali v oblasti práce s počítačmi. Nenapadá ma vhodný povzdych plný ľútosti, ktorý by dostatočne precítil moju sústrasť nad tými, čo si myslia, že učitelia v škole majú čierny pás v boji s PowerPointom. ȁno, pre väčšinu z nich je to boj, ktorý im pomáhajú vyhrávať správcovia či rodinní príslušníci alebo žiaci. A nie je to hanba. Len netreba tvrdiť, že to všetci už vedia. Stavím môj ročný príjem, že nevedia. True story.

Pri neformálnej diskusii za prítomnosti ministra padali tiež argumenty postavené na hlavu: podľa tvorcov projektu je úplne normálne, že škole nedajú peniaze na opravu tečúcej strechy alebo zakúpenie toaletného papiera, ale vnútia jej nejaký elektronický produkt. Tu názorne prezentujú svoje videnie: donúťme štát zakúpiť licencie, z ktorých nám kvapnú pekné prachy, na veci, ktoré mnohé školy nechcú. Nevadí, že existenčne bojujú o prežitie a udržanie budovy, hlavne že v tom močiari budú mať nedokonalú flashovú animáciu šošovky.

Veľmi ma potešili reakcie na internete, kde sa ozývali ľudia, ktorí majú ďalšie vecné výhrady. Dokonca jeden z najlepších blogujúcich učiteľov – Dávid Králik – našiel možné vysvetlenie vystúpení “učiteľov”, ktoré sme videli na konferencii. Prekvapili ma však niektoré názory, často zaujatých ľudí (=majúcich prsty a peňaženky v Planéte vedomostí), no najviac zo všetkých ma pri prechádzaní e-mailovej konferencie dostal príspevok pracovníka Slovenskej akadémie vied:

Aby som zhrnul tento (neprimerane dlhý) článok: Planéta vedomostí je pokusom o niečo nové, čo sa ide vnútiť školám, ktoré môžu mať úplne iné záujmy, ako si myslí zopár “vyvolených”. Neschopnosť počúvať argumenty druhej strany (a naopak schopnosť vopchať sa ministrovi čo najhlbšie – netvárte sa, že ste si to na videách nevšimli) či zámerná ignorácia faktov z toho robia ďalšiu slovenskú frašku, ktorá v konečnom dôsledku bude dobrá len politickým oponentom pri výpočte hriechov v predvolebnej kampani. A do škôl bude naďalej zatekať.

Nič nové pod slnkom… Stále sme len planéta nevedomosti.