Keď sa povie „ochrana duševného vlastníctva“ mnohým pamätníkom sa možno pred očami zjavia modré varovania známe z kupovaných VHS kaziet a čierne obrazovky, ktoré si poctiví zákazníci odnášajú domov na svojich DVDčkach. Od nezmyselného sloganu „kopírovanie zabíja hudbu“ však doba pokročila a biznis okolo si uvedomil, že zmeškal vlak. Preto tiahne do boja s tým, čo ešte ovplyvniť vie – zákony.

Tento článok nepíšem len tak z dlhej chvíle, ale preto, aby som čo najjednoduchšie vysvetlil zopár historických momentov a aktuálnu situáciu, ktorá dvíha zo stoličiek mnohých internetovo sčítaných ľudí. Samozrejme, nie je to pravda kompletná, to, ako sa táto dohoda presadzuje vo vysokej európskej politike je pre bežný plebs (vrátane väčšiny našich politikov či novinárov) nedostupná informácia, no známe veci sú hodné poplachu. Začnem preto jednoducho…

Keď sa povie krádež, ľudia si predstavia v jednoduchosti premiestnenie predmetu vlastníctva (dajme tomu že tehly) bez dovolenia majiteľa na miesto, ktoré chce zlodej. Takže prídem, zoberiem z dvoru A tehlu a donesiem ju na dvor B. Fyzické veci majú jednu zákernú vlastnosť – nefunguje u nich bilokácia, takže môžu byť v jednom čase len na jednom mieste. (Kvantoví fyzici nečítať!) Tým však vznikne pôvodnému vlastníkovi škoda – lebo svoju tehlu už nemôže použiť, keďže ju nemá.

Svet informácií (textových, obrazových, audiovizuálnych, …) je však trochu iný. Vďaka internetu sa tieto informácie nekradnú v zmysle odobratia pôvodným majiteľom. Správne označenie je, že tieto informácie sa zdieľajú. Pokiaľ ju totiž skopírujem, pôvodný majiteľ nemá tej informácie menej než predtým, iba ju máme dvaja. Rovnakú. To však komplikuje výhľady vydavateľov, ktorí sa posledné roky snažili o zabezpečenie fyzických nosičov informácií.

Vaše DVD prehrávače, čo máte doma, obsahujú fyzické prostriedky (čipy), ktoré kontrolujú obmedzenia na fyzických nosičoch (DVD diskoch) a aj keď ste v Amerike za obľúbený film v originálnom dabingu vysolili ťažko zarobené doláre, u rodičov doma na predmestí Viedne si ho nepozriete. Iba žeby ste si spravili zálohu tohto filmu na disk svojho počítača a neobmedzovali sa v osobnom vlastníctve, ktoré je vraj ústavne nedotknuteľné. (Heh.) Málo sa však dnes hovorí o tom, že niektorí výrobcovia dávajú CDčkam už len krátku životnosť. V niektorých prípadoch môžeme hovoriť o mesiacoch…

Do popredia sa preto dostáva internet – a jeho otvorená sloboda zdieľania informácií desí všetkých, čo nás kČ mili rozprávkami o tom, aká nákladná je výroba, distribúcia, tlač a neviem čo všetko pri vydaní albumu. Odrazu sa nie je za čo skrývať a ľuďom dochádza, že tu ide len a len o jedno… (To farebné, za čo kupujete jedlo pre svoju rodinu. A ak zostane navyše, tak aj faktúry zaplatíte včas.)

ACTA je medzinárodná obchodná dohoda, ktorá sa v európskom priestore začala prejednávať na schôdzi o rybolove. Vskutku čarovná klasifikácia, no už tento krok dáva čo tušiť o postoji politikov voči občanom. Potichu, nenápadne, snáď to pôjde ako doposiaľ. Táto dohoda však očakáva od krajín, ktoré ju podpíšu, že upravia svoje zákony nehoráznym spôsobom:

  • poskytovatelia pripojenia k internetu budú archivovať detailnejšie údaje o aktivitách zákazníkov (áno, aj o tom porne čo si pozeral včera!)
  • pri prechode hraníc budú môcť colníci kontrolovať obsah zariadení a médií, či neobsahujú autorsky chránené diela – v prípade podozrenia takéto zariadenie zhabať (áno, aj notebook čo si berieš na dovolenku a vyprosil si si ho za jednotky na koncoročnom vysvedčení)
  • známe prípady porušovania autorských práv budeme musieť hlásiť (áno, aj keď vám kamoš povie, že si stiahol nový Rytmusov album a bol čarovný)
  • náhrada škody spoločnostiam bude vyčíslená akoby ste daný materiál užívali bezhranične (áno, aj keď vám nájdu film, ktorý ste po piatich minútach odhodili ako brak, budú sa správať akoby ste naň išli do kina najmenej 20x)
  • odstránenie ochrany materiálu bude rovnako trestné (áno, dokupujte si prívesný vozík k autám, lebo už viac nebudete môcť skopírovať kúpené CDčko ako MP3 na pamäťovú kartu do autorádia)
  • (môj obľúbený bod) zainteresované spoločnosti (napr. poskytovatelia) budú musieť odovzdať informácie o používateľovi aj bez súdneho rozkazu – takže prídem ja ako vydavateľ a zažiadam si údaje všetkých, o ktorých si myslím, že by mohli moje dielo kopírovať (áno, aj ty môžeš byť vydavateľ, ale rovnako tak aj ty môžeš byť podozrivý, aj keď si nič nespravil)

Samozrejme, že toto nie je definitívny výpočet ani citácia z dohody. Je to ukážka nastavených mantinelov, kam všade môže ACTA zasiahnuť do našich životov aj keď sa snažíme dodržiavať zákony. Osobne rád podporím obľúbených umelcov kúpou ich albumov (včera mi vypadla slza z oka, keď som videl Riša MČĽllera vo výpredaji v Tescu za 1 €), no neviem si predstaviť, že si na dlhšiu cestu do auta zoberiem balík CDčiek – v porovnaní s jednou SD kartou s pesničkami. Rovnako tak si neviem predstaviť, ako na hraniciach skúmajú všetky možné zákutia v mojom notebooku a hľadajú nelegálny materiál. Alebo to, ako si ktorákoľvek spoločnosť vyžiada detaily o tom, aké stránky navštevujem a čo robím.

Autorské právo treba ochraňovať a ctiť, ale rovnako tak treba podporovať nielen autorov, ale aj tých, pre ktorých tvoria – nás, fanúšikov a zákazníkov. A to rozhodne nejde zastrašovaním. Slovensko zatiaľ túto dohodu nepodpísalo. Podľa „expertov“ to je formalita, no aj pre formálnejšie veci nám tu dokázala padnúť vláda. (euroval) Navyše je mi sympatický postoj strany SaS, ktorá sa ako prvá (a obávam sa, že aj posledná) politická strana v parlamente u nás postavila proti jednoznačnému prijatiu tejto dohody.

Prišla ako blesk z jasného neba, doslova päť minút pred dvanástou, kedy mohli veľké spoločnosti stratiť značnú časť svojho zisku, lebo zaspali dobu. Aj kauza Megaupload je toho príkladom. ľudia im platili nie preto, že by chceli podporovať nelegálne aktivity, ale pre to, že poskytovali jednoduchý prístup k tomu, čo chceli. Schválne, koľko vám potrvá získanie albumu od nahrávacej spoločnosti (s inštaláciou DRM systémov a prípadných skompromitovaných rootkitov, pozdravujem Sony), a koľko prehratie toho istého materiálu u Megauploadu?

Dohoda sa dá zastaviť a napísať nanovo – rozumne a hlavne nie potajomky tak, aby vyhovovala len jednej strane. Preto sa jej hovorí dohoda. Nepremeškajme preto šancu, lebo si budeme búchať hlavy o steny, že nás pán Orwell varoval a my sme nepočúvali.