Pár dní dozadu som sa pozeral do kalendára a všimol si dátum, ktorý, na prvý pohľad nenápadný, skrýval pre môj život dôležitý moment. Začiatok administrácie portálu Sťažnosti.SME.sk. S odstupom času som sa teda vnútorne dokopal k spísaniu dojmov, subjektívnych výlevov a iných mysle hnutí spojených s týmto projektom.

Celé to začal status na Jaiku, nech mu je web ľahký. Marianna (projektová manažérka) hľadala pomoc – programátora na drobnosti, ktorými sa v redakcii nie je čas zaoberať tak, ako by to bolo fajn. No čo: programovaniu sa nebránim, sťažnosti dobre poznám ako čitateľ aj sťažovateľ. Pomohli – pomôžem. (sledujete zjednodušený prepis myšlienkových prúdov retrospektívne sa vracajúcich s úsmevom na tvári)

Nie je to však také ľahké, že sa dnes prihlásim a zajtra dostanem kľúče od nového Ferrari (škoda) ehm.. sťažností. Počas čakania a „oťukávania“ som dostával malé úlohy na overenie. Malé nie je možno ideálne slovo, pretože pre mňa to bol krst ohňom. Hneď prvá požiadavka bola spojená so sťažnosťou, pri ktorej žilinská reštaurácia ponúkala jedlo s kuraťom, no obsah taniera mal od sliepky skutočne ďaleko. V podstate nevinná požiadavka, ísť tam, objednať si to isté a čo možno najviac vecí odfotiť. Lenže.

Lenže čínska kuchyňa sa kamaráti s hubami, ja som ich verný odporca a nemôžem ich ani vidieť. Vtedy som sa skutočne prekonával počas polhodinového zápasu v snahe oddeliť „jedlé“ časti pokrmu od hubových. že sa mi to nepodarilo netreba pripomínať, no úloha bola splnená. Posielal som vtedy Adamovi, môjmu budúcemu kolegovi, fotky a poznámky s jednou prosbou: aby ma už nikdy, skutočne nikdy neposielali na kontrolu do ázijskej reštiky.

Postupom času som sa dostával do povedomia čitateľov pravidelnými týždennými článkami na redakčnom blogu, ktoré rekapitulovali udalosti posledných dní. Až napokon nadišiel 17. apríl 2009 a ja som sedel vo vlaku smer Bratislava, kde sme mali stretnutie, na ktorom sa to stalo.

Ale najskôr odbočím. Všetky moje redakčné cesty do Bratislavy sa dajú chápať ako dokonalá predpoveď počasia. Je totiž úplne jedno, kedy plánujeme stretnutie (mesiac vopred? týždeň? deň?), je zaručené, že v daný deň bude poobede pršať a ja na autobus / vlak pobežím v daždi. A čím ďalej budem v čase obeda od stanice, tým horší lejak to bude. Túto teóriu si úspešne overujem vždy keď mierim na Lazaretskú, no ešte nikdy som si nezobral dáždnik…

Ȉo sa však stalo na tom stretnutí? Okrem prvého osobného kontaktu s ľuďmi, ktorí boli dovtedy reprezentovaní GTalk účtom či mailovou adresou, som bol „zasvätený“ do editorských činností spojených s našim portálom. Už mesiac som mal možnosť pozorovať administráciu, no ničoho sa poriadne nedotýkať (ako v múzeu), lebo máme tam také diabolské tlačítka, ktorými vieme pokaziť celú stránku alebo vyliať kávu na stole šéfa firmy neodpovedajúcej na sťažnosť. Ale pssst!

No a presne pred rokom mi Marianna napísala, že nadišiel čas zistiť, ako sa mi bude dariť už s možnosťou verejného spracovania – takže moja doba pozorovateľa skončila a vraj dozrel čas na skutočnú prácu. Písal sa 18. apríl 2009 a ja som si k menu v podpise mailu dopísal funkciu „administrátor sťažnosti.sme.sk“.

Počas 365 dní, ktoré som strávil so skvelými ľuďmi v redakcii, so sťažovateľmi aj firmami, mojimi priateľmi a známymi, som získal priveľa skúseností. Spotrebiteľské právo, komunikácia s hovorcami, letecké spoločnosti (Adamova špecialita), infografiky a videá, živé komentáre počas hokeja, dokonca som študoval pravidlá futbalu a trochu rozumiem tomu čo sa bude odohrávať na MS v Juhoafrickej republike (waaaaau…).

Počas tohto víkendu som spal spolu 4 hodiny a tento článok dopisujem v hodine dvanástej premáhajúc sa s argumentom, že sa to patrí. Rovnako tak, ako poďakovať všetkým za skvelý rok a pripiť (nože vytiahnite tú fľašu spoza PC/Macu) na pomoc ľuďom, ktorí sú voči firmám niekedy bezmocní, i na pomoc firmám, získavajúcich jedinečnú spätnú väzbu a možnosť mediálnej prezentácie.

Tak ja teda idem nenakČ miť levy, zajtra nás čakajú ďalšie nevybavené sťažnosti… ;-)