Kým sa naše médiá zaujímajú o tituly politikov, zahraničie sa raduje zo správy, že 17-ročné dievča vytvorilo neurónovú sieť, ktorá dokáže s dobrým výsledkom diagnostikovať rakovinu. Tieto dve na pohľad odlišné správy sú však zrkadlom faktu, prečo sú naše školy zlé a ako zabíjame sny od prvej triedy.
Náš vzdelávací proces je postavený na zvláštnej forme úloh, odmien a trestov, ktoré sa aplikujú globálne na každého, kto ním prechádza. štátom určený obsah, ktorý musia žiaci v tej-ktorej triede ovládať (štátny vzdelávací program) sa globálne vyhodnotí jednotným meraním (Testovanie 9, Maturita) a na základe neho vypúšťame do sveta mladých ľudí, ktorých sme naučili, že stačí spĺňať predpísané veci a „bude to v pohode“. Naozaj?
Spoločnosť v poslednom čase začína sledovať stav nášho školstva detailnejším pohľadom a zisťuje, že nie je všetko s kostolným poriadkom, pretože naši žiaci končia na pracovných pozíciach, ktoré neštudovali, a to sú ešte tí šťastnejší – pretože vôbec nejakú prácu majú. Mladí ľudia nie sú ani hluchí ani slepí voči svojmu okoliu a preto sa nemôžeme čudovať, že vnímajú niektoré neduhy našej spoločnosti a prijímajú ich ako nevyhnutný fakt, ktorý ich demotivuje pri pokusoch o zlepšenie.
Za vzor kladieme fínske školstvo, no nik nevie povedať, ktorá jeho „ingrediencia“ je tá, ktorá robí z fínskych žiakov jednotky. Nie v žiackej knižke, ale v živote. Namiesto pokusu o odpisovanie systému by sme sa mohli skôr pozrieť na to, čo u nás nefunguje. Teraz by som mohol vymenovať klasické múdre slová ako motivácia, kolaborácia, fluktuácia a čokoľvekácia a niekto by súhlasil.. To neurobím. Pretože to, čo naši študenti nevidia, je zmysel. Väčšina príkladov a úloh, ktoré riešime v rámci nášho vzdelávania od prvej triedy po inžiniersky titul sa zakladá na jednoduchom princípe: lebo niekto povedal. Autor príkladu povedal, že chlieb stojí 10 korún a my chceme vypočítať, koľko potrebujeme na nasýtenie vojenského pluku pri západe slnka za predpokladu, že mesačné lúče dopadajú na horčicu pod uhlom 30 °C.
Dôsledok našich vzdelávacích postupov môžeme vidieť pri jednoduchej úlohe: kým u detí funguje vo veľkej časti predstavivosť a absentuje strach z omylu, s pribúdajúcim vekom môžeme pozorovať zvýšenú tendenciu o popísanie niečoho, čo sa reálne (podľa nás) popísať nedá a bojíme sa toho, že to popíšeme zle. Nakreslite šťastie. Pre deti na základnej škole hračka, rovnaká úloha môže na humanitnej fakulte pokojne zaznieť aj v rámci štátnic a oblek dotyčného sa prepotí v rádoch milisekúnd.
Trestáme chyby (viac omylov = horšia známka = pomalší postup vzdelávacím systémom, niekedy aj vylúčenie z procesu), potláčame predstavivosť (piamočiarym nastavovaním mantinelov = osvojenie všeobecne uznaného názoru na vec sa považuje za dobré = strach vystúpiť proti davu a poukázať na nezrovnalosti) a čo je najviac podstatné, zabúdame na to, že aj my sme boli kedysi v koži detí, ktoré sa chceli hrať, objavovať a nebáť sa.
V kázni Milana Bubáka som našiel veľmi peknú pasáž o tom, že tituly, ktorými sa označujeme, sú len palice, ktoré nám majú pomáhať pri ceste a ktoré používame preto, aby ostatní automaticky videli, kto sme. Označenia ako pán inžinier, pán doktor, pán učiteľ.. Iste, každý z nás pozná ľudí, ktorí si daný titul (oslovenie) zaslúžia pre svoje kvality a prácu. Lenže tým, ako sme zjednotili a zjednodušili pravidlá pre ich získanie, hodili sme do jedného spoločného vreca všetkých, ktorí ten-ktorý titul nosia. Navyše určenie týchto pravidiel spôsobilo to, že sa obmedzujeme len na ich splnenie. Každý študent pri zápise dostane presný zoznam úloh, ktoré ho čakajú na ceste za titulom. Pokiaľ ich splní, je jeho.
Obmedzenie na tieto ciele spôsobuje zabíjanie snov. Pokiaľ teda nesnívame o spoločnosti plnej titulov, ktoré hovoria o tom, že spĺňame minimálne podmienky. Maximum sa totiž u nás nenosí. Prečo by aj..