Veľmi ťažkou diagnózou našich dní na internete je jednoduchá neschopnosť doťahovať veci do konca. Poznáte to: príde nápad, prvé nástrely realizácie, prvé komplikácie, nadšenie opadá a … Namiesto frustrácie si nahradíme smútok novým nápadom, ktorý čaká podobný osud. Dokonalé perpetuum mobile, z ktorého sa dá jednoducho ujsť.

Ak si odmyslím stredoveké nástroje na motiváciu k vykonaniu nejakého činu a postavím sa tomuto problému novodobým spôsobom, nájdem ľahko veci, ktoré nás takpovediac „chytia za srdce“. Dnes bežne dovolíme dotkúť sa iným ľuďom nás samých, ale pokiaľ sa niekto priblíži k notebooku kde som prihlásený na Facebooku, prepínam do režimu zvýšeného nebezpečenstva a pomaly plánujem odpáliť jadrové hlavice na nepriateľa. Z mnohých rozhovorov viem, že v tom nie som sám, hoci o zvrátenosti tohto fungovania by sa dalo písať veľa. No tentoraz ju môžeme použiť pre náš prospech.

Objavím Ameriku, ak teraz napíšem jednoducho: povedzte o aktuálnom projekte (cieli, aktivite, …) svojmu okoliu a zaveďte istú pravidelnosť sledovania pokroku. Vaši priatelia a známi tak vidia jasne špecifikovaný cieľ (aj to je dôležité, vedieť čo dosiahnuť) a tiež vedia skontrolovať, či ste pre jeho dosiahnutie urobili všetko, alebo sa zašívali.

Ako príklad uvediem malý experiment, ktorý som (ako správny vedec – amatér) realizoval na sebe. V mojom počítači nájdete stovky dokumentov, nejakú rozpísanú knižku, učebnicu, programy radšej neriešim – plakal by som.. Všetky spája jedna vec: súkromné vzplanutie pre vec a stav „nedokončené“ už pár rokov. V niektorých prípadoch aj 5 – 6 rokov. Najstaršia mala vo februári 10… Preto som sa oprávnene obával, či podobne nezapadne aj moja rozpísaná bakalárska práca, ktorú suším na disku od decembra a stále čakala na prepísanie a finalizáciu.

Riešenie: využil som timeline cover photo na facebooku, ktorým som aktualizoval svoj stav. Na začiatku som vytvoril jednoduchý progressbar, v ktorom som vytýčil dôležité momenty a ich predpokladané dátumy a po zásadných posunoch v príprave práce som graf aktualizoval a zverejnil ostatným.

ȁno, vystavil som tak časť môjho súkromia verejnosti a pred všetkými priznal: toto musím urobiť, tu som mal byť a reálne som tu. Tých pár minút, čo som investoval z môjho času do komunikácie smerom na verejnosť, sa mi vrátilo niekoľkonásobne: na jednej strany odpadli otázky „no čo, ako si na tom s bakalárkou“, na strane druhej som od môjho okolia dostával pozitívny feedback a podporu v činnosti. Pretože aj po malom pokroku dokázal aktualizovaný cover zbierať likes. Môj verejný záväzok dotiahnuť to do konca a včas bol kompenzovaný tým, že sa ku mne dostávala podpora okolia, ktoré by normálne ani netušilo, že riešim niečo náročnejšie ako referát z wikipedie.

Takéto riešenie nemusí byť pre každého vhodné (a, prosím, neberte to ako výzvu k masovým zmenám coverov). Kto rád viac súkromia, môže o svojom pláne povedať napríklad pár priateľom osobne tak, aby boli zvedaví a sami sa pýtali, ako to bude pokračovať. Skrátka a jednoducho, urobiť z celej svojej činnosti nejaký príbeh. Príbehy majú všetci radi a ľahko si ich pamätajú.

Aby som teda ukončil jeden môj, včera som za skromného (ale o to viac úprimného) potlesku pár žijúcich duší počas piatkového obedu na katedre odovzdal moju bakalársku prácu (prvý!), centrálny register ma pochválil nulovou zhodou v antiplagiátorskom systéme, navrhnutý program riešený v práci sa (dúfam) onedlho stane cennou pomôckou pre deti s autizmom a ja začínam písať príbeh ďalší.. Ako som zhodil to, čo som nočným prežieraním, energeťákmi a „zdravým sedením“ pri počítači nabral. Snáď mi napadne nejaká kreatívna myšlienka, ktorou opäť pobavím moje okolie, ktoré ma bude kontrolovať a vyháňať lenivý zadok robiť niečo zmysluplné.

P.S.: Ak chcete začať, začnite hneď.