29. marec 2014 bol pre mnohých dňom veľkého napätia. V druhom kole prezidentských volieb sa stretli dve veľké mená. Andrej Kiska a Robert Fico. Keďže kampaň trvala predpisových niekoľko týždňov, už od septembra mi bolo jasné, kto z mojich priateľov koho volí. Všetko vyzeralo fajn, počas rozhodujúceho dňa sa Facebook plnil fotkami lístkov so zaškrtnutým Kiskom a túto spoločnú vlnu burcovania som nenápadne narušil ja: krížikom pri mene R. Fico.

Pozn. autora: v minulosti som sa aktívne zúčastňoval kampaní a propagácie rôznych politických strán a hnutí, ktoré sa radia skôr na pravú stranu spektra. Moje aktivity vždy boli slobodným nevynúteným prejavom názoru.

Retardovaný, jebnutý, troll. Označenia od ľudí, s ktorými som sa nikdy nestretol, ale pocítili túžbu oznámiť mi, čo si o mne myslia na základe mojej voľby. V tomto prípade by som hodil rukou, pretože miera ich snahy poznať ma predtým, než o mne niečo také povedia, je nulová. Nešetrili ma však ani tí, s ktorými som v kontakte roky. Prvý prekvapený telefonát ma čakal sotva 2 minúty po zverejnení fotky. Posledný neviem kedy. Medzi tým sa odohrávalo niečo, na čo sa človek nemôže vopred pripraviť.. Poďme však poporiadku.

O tom, že bude kandidovať Kiska, sme vedeli už dva roky dopredu. O tom, že bude kandidovať Fico, tiež. Hoci nie nahlas. Kto nečakal jeho kandidatúru, nech hodí kameňom.. Faktom je, že sa v týchto voľbách stretli dvaja zaujímaví hráči. Až tak zaujímaví, že ostatní kandidáti, ktorých neviem vymenovať (až na pár výnimiek), museli robiť veľa divných vecí, aby si ich ľudia vôbec všimli. Výsledok prvého kola volieb naznačuje, že nevšimli. A to je dobre, lebo od kauzy Gorila sa slovenské predvolebné kampane charakterizujú ako cirkusové číslo s cieľom predviesť, že morálne dno nie je limitom, ale štartovacou čiarou, ktorú sa snažíme podliezť.

Býva vtipným zvykom myslieť si, že my, radový plebs, sme lepší než oni, politici, ktorí v snahe získať hlas zahodia chrbtovú kosť a nepoznajú priateľa. Ešte zábavnejšie však je potom vidieť, ako sa správajú „priatelia“ voči tým, ktorí sa chovajú rovnako demokraticky, ako oni, len volia niekoho iného. Za čas od zverejnenia fotky do približne týždňa som prišiel o 103 priateľov na Facebooku. Len tak, bez slova. Ďalší si to slovo našli a vyčítali mi, že aj vďaka mne sa bude žiť v tejto krajine horšie. Prípadne, že ma silno ovplyvnilo moje vierovyznanie.

Pravou motiváciou však bolo niečo úplne iné: štvavá antikampaň voči Ficovi. Nelepím si jeho fotky nad posteľ, ale ani do nich nehádžem šípky. Pretože aj negatívne myšlienky sú stále myšlienky na daného človeka a tým sa stáva súčasťou života každého, kto sa ho paradoxne snaží zbaviť. Navyše, ako čisto racionálne rozhodnutie som na post prezidenta volil neskúseného podnikateľa no skúseného politika. Keby som mal voliť napríklad ministra financií, bude to presne naopak.

Tento príspevok nemá byť sťažovaním si na konkrétnych ľudí, navyše teraz, po roku nemá ani slúžiť na vylepšenie môjho image na sociálnych sieťach. Píšem ho ako poučenie do budúcnosti. Ak sa snažíme dosiahnuť lepší svet okolo nás, tak to nie je cez nenávisť voči tým, ktorí nejdú sfanatizovane s nami. Lebo, priznajme si, v prípade týchto volieb bolo jasné, kto je „ten správny“. A niečo nie je dobré, keď sa voliči iného musia báť o vlastné životy (áno, prišli aj vyhrážky fyzického charakteru, ktoré beriem ako vyhrotenú emóciu bez rizika – dúfam) alebo sa len nenápadne v súkromí priznajú, že aj oni volili ako ja, len to nemohli povedať nahlas. Je to taká iná nesloboda. Namiesto VB a ŠTB nás pri voľbách jebú vlastní priatelia. A aj ich priatelia, lebo šak sociálna sieť.

Čakal som rok, aby som mohol napísať tieto dve vety:

Pán prezident, gratulujem, prekonali ste moje očakávania a som si istý, že budete aj naďalej dobrým prezidentom tohto štátu.

Priatelia, ďakujem, každá vaša reakcia – nech bola akákoľvek – ma posunula vpred a otvorila nový pohľad na udržovanie vzťahov.