Popri mojej práci sa občas (denne) stretávam s rôznymi pokrikmi v diskusii, ktoré vyzývajú na reakciu. V podstate by som mohol komentovať každý jeden príspevok, ale načo. Niekedy sa však diskusia celá zvrhne do zákopovej vojny a vtedy začína skutočná sranda.

Jedno z asertívnych práv nám umožňuje „neponúkať žiadne výhovorky, ani ospravedlnenia vysvetľujúce správanie„. Tohto sa drží väčšina autorov a radšej ako do diskusie s anonymným davom sa venujú svojej práci. Nečudujem sa.

Napriek tomu mám zaujímavý zvyk – sledujem všetky diskusie, ktoré sa týkajú mojej práce: sťažností, publikovaných stĺpčekov, infografík, videí, … Okrem toho, že tak pekne zistím náladu čitateľskej obce (teda tej, ktorá má chuť pokrikovať) je to dobrý zdroj hľadania problémov, ktoré mi možno unikli. Aj preto sa občas zapojím a reagujem. Celým menom, nezatajujúc sa, úplne v kľude. Avšak keď sa stane, že narazím na diskutéra jasne presvedčeného o svojej veľkoleposti a nadradenosti, dala by sa z toho vlákna napísať celkom slušná komédia.

Nedávno som okrem toho začul argument, že diskutér by mal byť pre mňa prvoradým človekom, na ktorého by som mal reagovať. Takže mám asi položiť maily firiem bokom, vykašľať sa na nové sťažnosti, úlohy do školy (sic!) a ochotne s plným nasadením sa venovať odpovedaniu na obvinenia a rýpanie anonymov skrývajúcich sa za svojimi prezývkami vytvárajúcimi egocentrické súhvezdie.

Pomaly ale isto začínam mať chuť uplatniť na začiatku spomínanú zásadu a zvyk mnohých (väčšiny?) autorov textov, ktorí diskusie nevnímajú. Aj keď by to bola možno škoda, kde inde by som sa dozvedel, že som zaujatý voči telekomunikačným operátorom (ja ich táááááááákto milujem a posielam pusu :-* ) a že ako puberťák zákonite robím všetko zle.