Deväť je prirodzené číslo, ktoré nasleduje po čísle osem a predchádza číslu desať. Nikdy som si nemyslel, že taká blbosť ako je písanie blogu ma bude držať celé roky. Celých deväť rokov. A predsa – vy, moji čitatelia, ste spolu s ním prežili pokojné aj šialené obdobia, všemožné farebné dizajny aj css-naked experimenty, vážne články aj výplody hodné vyšetrenia u odborníka. Keďže teraz celkom fičí retro, nezaškodí sa trochu poobzerať a prezradiť niečo viac z pozadia..

S blogom som začal vďaka (alebo skôr kvôli) hodinám slovenčiny. Od prvého dňa na strednej škole sme mali podmienku mať na lavici viditeľnú menovku a ja ako správny hipster (tí ešte neexistovali, teda, nevedeli o tom) geek-pozér som sa nemohol uspokojiť s tým, že rukou načarbem na kus vytrhnutého papiera „Juro“ a preto som po prvom dni doletel domov s tým, že je najvyšší čas rozbehnúť vlastnú stránku. Sklony ku grafománii boli vo mne objavené niekedy v siedmej triede základky, takže cesta do pekla sa dláždila v podstate sama.

K tomu Jurovi na papieri som dopísal doménu domec.sk a tak vznikol (hoci len na mesiac) môj prvý blog juro.domec.sk. Po mesiaci som si dal k narodeninám adresu grecnar.net, ktorá ma sprevádzala pár rokov, kým som definitívne prešiel pod krídla práve sa rozbiehajúceho webhostingu inet.sk na doménu, ktorú už asi poznáte – grecnar.sk.

Medzi časom som vyskúšal blogovať aj inde: na blogoch SME som vydržal asi mesiac, v .týždni ma nechceli (resp. ma ignorovali). Tumblr ma nechytil, Blogspot obmedzoval. Po všemožných experimentoch som prišiel na to, že najlepšie pre mňa bude hrabať si na vlastnom piesočku – ostatne, kto chce, ten ma číta, nech píšem kdekoľvek.

V priebehu času ste mohli vidieť aj zmeny dizajnov – od defaultného skinu, cez rôzne graffitti kreácie (mimochodom, stále môjmu srdcu najbližší dizajn) po prepuknutie lásky k metru (swiss). Spolu s týmto článkom prichádza aj nový vzhľad, ktorý verím uľahčí čítanie dlhších textov, ktoré prídu už onedlho a odzrkadľuje to, čím práve žijem.

Pri blogonarodeninovej torte by som práve preto poďakoval tým, ktorí ma čítali od začiatku (napriek veľmi nevábnej kvalite), tým, ktorí ma čítajú teraz (napriek zdanlivej rezignácii na písanie) a úplne špeciálne tým, ktorí sa nejak zaplietli do môjho života a pomáhajú mi tvoriť obsah tohto blogu (napriek riziku, že sa tu ocitnú).

A vraj sa patrí dať nejaké želanie, tak nech: budem viac písať. Fakt!