Nebýva zvykom, aby som písal články na blog denne, ale slovenský internet je natoľko malý priestor, že ak človek nezareaguje hneď, zajtra si už nik nespomenie. Vrcholia prípravy na spomínané konferencie a začína sa objavovať zvláštny druh internetovej ponorkovej choroby. Takej, kde má väčšina pravdu a hotovo.
Keď som v ostatnom článku odporúčal návštevu ManagerExpo, robil som tak na základe obsahu prednášok, ktoré sú zverejnené v programe. Mnohé mená sú známe, niektoré menej známe, no kvalifikácia prítomných je nesporná. Čo však z tejto akcie robí vopred odsudzovanú dedinskú zábavu je nový a trochu nešťastný spôsob komunikácie. Vysvetlime si genézu..
Ešte nedávno zverejnili organizátori akcie anketu, kde mohli fanúšikovia hlasovať o výbere hostesiek na konferenciu. Nalejme si čistého vína, čím asi môže zaujať hosteska, ak nie svojím výzorom a zvodným pohľadom na profilovej fotke. Tu sa začali dvíhať prvé hlasy o tom, že to môže urážať niektoré ženy. Internetová komunita sa rozdelila na dva tábory – menší, ktorý nesúhlasil s takouto prezentáciou, a väčší (prevažne mužský, pre úplnosť), ktorému to neprekážalo. Túto situáciu tiež obrátili vo svoj prospech organizátori dosť nešťastne: zverejnili na sociálnych sieťach zľavové kódy obsahujúce odkaz na Twitter jednotlivých osôb, ktoré si dovolili vysloviť kritiku na konferenciu.
Klinec do rakvy však zasadilo neskoršie nahratie fotky jednej z fotografiek konferencie. Nakoľko to bolo vhodné je vecou názoru a vkusu, no reakcia nenechala na seba dlho čakať. A nebol to nejaký náhodný okoloidúci, čo si všimol fotku, ale jedna zo zahraničných prednášajúcich, ktorá zrušila na poslednú chvíľu svoju prednášku. Pre sexizmus.
Je veľká škoda, že na Slovensku ešte stále potrebujú konferencie, kde sa má riešiť práve výmena skúseností a inšpirácia, opornú barličku v podobe rôznych podprahových signálov útočiacich na najzákladnejšie zmysly. Našťastie, už sa tu formuje isté „konkurenčné“ prostredie, vďaka čomu úroveň akcií u nás z roka na rok stúpa a nie sme odkázaní na jedno-dve stretnutia ročne. Čo v nás však historicky pretrváva, je pocit, že do akcií sa nesmie kopať.
Niektorí pamätníci si možno spomenú, že som svojho času vyjadril kritický názor na robenie *campov, ktoré rástli ako huby po daždi. Vtedy som si vyslúžil kritiku, z veľkej časti oprávnenú. Odvtedy radšej držím jazyk za zubami, keď čítam na internete o akcii, ktorá prichádza so spasiteľskými spôsobmi komunikácie. A nech si moje slová vysvetlíte akokoľvek, drahí organizátori (akejkoľvek konferencie), tak vás prosím: majte kvalitatívnu stránku obsahu vašej konferencie ako mantru a držte si dobrých spíkrov, ktorí nerastú na stromoch. Dobré veci ľudia budú počúvať, aj keby mali sedieť na zemi. Naopak to však neplatí. Lebo len čo začneme preferovať všetko to divadlo okolo namiesto vzdelania, tak to s nami inam, ako dolu vodou, nepôjde.