“Videl si mail?” Takouto nevinnou otázkou sa spustila malá lavína udalostí, ktorá prerástla do dobrodružstva, počas ktorého človek spozná viac, než možno čakal. Kráčal som po meste, trochu pršalo, ľudí moc nebolo. V našom rozhovore sa rodil plán na noc, počas ktorej sme sa vydali na 20-kilometrový pochod Oravskou Magurou a Malou Fatrou.

trasa

Hory mám veľmi rád, no nie som pravý prototyp turistu. Moja predstava prírody v sebe zahŕňa lanovky, zjazdové biky a podobné zvrhlosti, nad ktorými bežne ľudia krútia hlavami alebo rovno pochovávajú. Občas na nejaký ten kopec vybehnem aj po vlastných, ale nie je to niečo, čím by som bol extra známy. Aj preto som radšej o plánoch nikomu okrem pár zasvätených nehovoril – pretože aj to málo ľudí stihlo reagovať slovami “tebe už naozaj jebe” alebo “myslel som, že nie si normálny, ale ty ma o tom chceš naozaj presvedčiť”.

Plán bol celkom jednoduchý: večer po desiatej vyrážame zo Žiliny, podľa dostupnosti áut sa dopravíme na miesto a jedno odložíme na konci trasy, aby sme sa mali ako dostať k pôvodnému a štartujeme. Zo sedla Príslop do Zázrivej. Pre bežného turistu 20 km trasa na asi 5-6 hodín. My sme však mali v pláne FTF na časti trailu kešiek, ktorý prechádzal práve touto cestou.

FTF – First To Find – je taká malá “sub-súťaž” medzi geocachermi: o to, komu sa podarí ako prvému po zverejnení novej kešky nájsť ju. Tí, ktorí sa tejto forme súťaženia venujú zvyčajne odoberajú notifikácie na nové kešky v lokalitách, kde sa pohybujú a snažia sa aj pri bežných činnostiach udržiavať v strehu a pripravení (fyzicky – napríklad obmedzovaním pitia alkoholu, prípadne materiálne – vozením často používanej výstroje v aute) vyraziť v prípade výskytu novej krabice do terénu v priebehu pár minút.

Naša prvotná motivácia pochádzala v geocachingu, no bolo mi jasné, že tieto kešky majú iný potenciál, než ohúriť ma svojim prevedením. Boli úplne normálne. Podobných som už našiel stovky. Ale fakt, že uzreli svetlo sveta chvíľu pred zotmením, z nich pre našu partiu spravil krabice odkázané na vyššie zážitky.

Na štart sme dorazili až tesne pred jednou hodinou ráno. To viete, nákup posledných vecí, presun áut, vyzbrojenie sa do terénu… Samo sa to nespraví. A prvú kešku sme logovali až o jednej. Faktom je, že nechýbalo veľa a táto akcia by skončila skôr, než začala. Z našej trojice – ja, turky912 a djmajino sme mali “serme na to” na jazyku dvaja. Nepovedal to ani jeden z nás. Len na konci sme sa navzájom priznali, že sme mysleli na to isté.

Prvé kroky mi ukázali, ako neskutočne som podcenil výbavu. Viem, ako sa obliecť do prírody, keď ma čaká celý deň jazdenia na bicykli. Neuvedomil som si však, že tentoraz nebudem mať kolesá, ktoré si bežne vyžerú terén, po ktorom som tentokrát musel chodiť. Mať po dvesto metroch akvárium v topánke mi na nálade moc nepridalo a aj keď som mal na jazyku plno nadávok a naozaj kvalitný príhovor prečo by sme mali ísť domov alebo minimálne sadnúť do auta (pretože sme si medzitým všetci traja, šoféri, stihli dať zajedon na odvahu a zahriatie) – a bol naozaj dobrý, dali by sa s ním vyhrať aj prezidentské voľby… odbočujem.. jednoducho som sa zaťal, že predsa nie som z cukru a mladší už nikdy nebudem, aby som veril tomu, že neskôr to dám lepšie. Či pripravenejší, to je druhá vec.

Turistická značka

A tak sme začali kráčať. Smer trasy sme si vybrali najmä preto, že mala výhodnejší pomer v dĺžke stúpania oproti klesaniu. Preto som mal od začiatku v mysli Minčol ako kopec, na ktorom sa všetko láme. Potiaľ ideme hore a každé klesanie je skôr na škodu, pretože aj tak ho budeme musieť neskôr vystúpať.

Tma má jednu výhodu a jednu nevýhodu. Nevidíte nič.

Nevidíte nič, takže vaša šanca postrehnúť okoloidúce zviera a vyplašiť sa klesá. Nevidíte nič, takže pohľad na stúpajúcu cestu vás nedokáže odradiť. Nevidíte nič, takže sa musíte držať pri skupine a aj keď nevládzete, tak v sebe začnete automaticky hľadať tie skryté rezervy, o ktorých každý rozpráva.

Lenže… Nevidíte nič, takže miesta, na ktorých iní ospevujú výhľady sú pre vás úplne rovnaké ako cesta po púšti. Nevidíte nič, takže orientačné body a značky sú miestami väčší hlavolam, než tie zvieratká okolo. Nevidíte nič, takže hľadanie kešky bežne skrytej pred zrakom za bieleho dňa pridáva ďalšie úrovne obtiažnosti.

Toľko SWOT analýza. Nakoniec o tom, ako sa pozeráte na práve prežité, rozhoduje celková emócia, ktorú vo vás zážitok zanechal. A hoci tento exkurz do hlavy človeka putujúceho tmou, svitaním a dňom, ktorý sa nepripravený vydal na dlhú cestu a vrátil sa o pár rokov starší a skúsenejší. Iný. Nielen fyzicky (nechceli by ste vidieť moje nohy po tej túre), nielen zovňajškom (kým na začiatku som si dával pozor, aby som neskočil do sebamenšej mláčky, na konci by mi nevadilo bez zamyslenia brodiť Váh), nielen medziľudsky (koľkokrát som si hrýzol do jazyka v záujme držania pokope), nielen rozumovo (utvorením si názoru na niektoré konflikty v geocacherskej komunite).

Už roky som veľkým priaznivcom a evanjelizátorom zážitkovej pedagogiky. Je to taká vtipná disciplína, kedy vlastne učíte ľudí a oni si ani nemajú poriadne šancu si to všimnúť, pretože samotný proces učenia je súčasťou veľmi silného zážitku. A zážitky podobné tomuto, keď sa v najnezmyselnejší čas vyberiete robiť tú najmenej pravdepodobnú činnosť v rozmeroch, ktoré nikoho nenechajú na pochybách, že strácate zdravý rozum, sú tie najlepšie momenty na svojím spôsobom bezbolestné učenie sa o sebe, iných, živote, prioritách a vlastne všetkom, čo tvorí vaše ja. Treba však povedať, že bezbolestné bolo len to učenie. Všetko ostatné bolelo.

Nebola to len túra s cieľom nazbierať si dostatok bodov, aj keď aj to sa dialo. Bola to jedna z najlepších životných lekcií. Taká, ktorá ukáže, že limity existujú naozaj len v hlave.