Ako hlásajú všetky propagačné materiály, geocaching je hra. Vcelku zaujímavá myšlienka, možnosti spoznať nové veci, objaviť pekné miesta. Pred rokom som začínal, teraz nedávno som to zabalil. Dôvod jednoduchý a prozaický: to čo predvádzajú jednotlivci v mojom okolí nemá vôbec nič so zábavou, ktorú má hra prinášať. Severozápad Slovenska sa postupne zmenil na nekonečnú hru na mačku a myš.

V čase písania tohto článku to nie je žiadna novinka, keďže cacheri si môj odchod všimli. S ním sa rozpútala aj diskusia, ktorú som sledoval ale odmietal reagovať. Deň po archivácii (zrušení) mojich skrýš som sa nezastavil pri vysvetľovaní a počúvaní najrôznejších reakcií. A keďže mnohí sa ešte dnes pýtajú, ako je možné, že som s tým sekol, prinášam toto „svedectvo“.

Hra ako taká sa mi páčila a páči aj dnes. Základná idea: prinášať zaujímavé miesta a skúsenosti je pre mňa pútavá. Ale tak ako aj kvalitu futbalového zápasu majú v nohách hráči, tak aj tu zohrávajú svoju úlohu ďalší členovia komunity.

Geocaching ako taký oslavoval počas prvého májového víkendu svoje desiate výročie. Jo, mladá aktivita. Pri tomto výročí som sa s pár priateľmi dohodol na zorganizovaní eventu – stretnutia. Na niekoľkých „posedeniach“ som sa už predtým zúčastnil a mal som pocit, že toto výročie netreba nechať nepovšimnuté. Preto sme s prípravami začali už v januári, keď väčšina ani netušila čo sa chystá. Za niekoľko mesiacov sa nám podarilo pripraviť akciu po ktorej hlasy označovali žilinu ako „hlavné mesto slovenského geocachingu„. Nebudem tajiť, že to bola pre mňa pocta.

Tiež stretnutie s geocachermi z iných miest bolo fajn. Lepšie, než s domácimi. V žiline a okolí sa totiž nesmie jedno: prichádzať s novými nápadmi. K výročiu som pripravil niekoľko (9) nových krabičiek. Od jednoduchých, po zložité hádanky, zavČ šené jednou, ktorú som už pri plánovaní považoval za masterpiece. že bude aj posledným klincom v rozhodnutí, som netušil. Detaily jej riešenia rozpitvávať nebudem, to už si vzali ako „bremeno“ iní. Radšej prejdem k dôvodom.

Ako som spomenul, nový nápad musí byť po zásluhe potrestaný a tak sa zdvihla vlna odporu skupinky, ktorá si patentovala rozum. A keďže sa tu začína naplno prejavovať kastovnícky systém (my hore a vy plebs), rýchlo som pochopil, o čo tu ide. Bohovia nedokázali prekuknúť úlohu, úloha prekukla ich. Napriek tomu ako jednoznačná bola. Písali mi maily, na ktoré som obratom odpovedal. Tvrdia, že nie. Neskôr sa naštvali a začali reportovať (dookola a dookola) nepohodlnú krabičku na mape, pretože logika geocachingu káže, že pokiaľ neviem niečo vyriešiť, tak to zruším.

Moja trpezlivosť pretiekla po dvoch hodinách doťahovačiek, kedy som si povedal, že stačilo tejto arogancie. Ja mám investovať svoj čas, peniaze, energiu a snahu do takejto skupiny ľudí? Zrušiť moje krabičky a veci s tým súvisiace bola robota na dve hodiny, ktorá sa ukázala v ďalších dňoch nenahraditeľná.

Pri cestách Slovenskom a okolím sa už nezaujímam o nejaké krabice, ale o miesta a zážitky s partiou. Skúškou mi bola cesta do Banskej Bystrice, kde som mal (ako teraz pozerám) na mape viacero dostupných skrýš „na dosah ruky“. Nepozrel som, nemám záujem. A aj tak som prežil super cestu a pozrel si nové miesta.

Tvrdili mi, že bez geocachingu nevydržím. Nezmysel. Vydržať bez narážok, osobných vybavovaní si účtov, obviňovania a hľadania plastových krabíc sa dá – a poviem vám, pocit je to skvelý. Po mojom odchode vychádzajú veci na povrch a ja som rád, že aspoň takto sa začínajú riešiť veci.

Záver by som rád venoval cacherom zo žiliny a okolia.

Priatelia a tí, čo ma máte za kokota: pozrite sa, čo sa vo vašom okolí udialo v poslednom čase. Vyštvete človeka, skritizujete jeho nápady (ktoré na druhý deň idete sami realizovať), pri hľadaní nepíšete o zážitkoch ale hľadáte čo najviac dôvodov na kritiku, zakladáte nové krabičky na najnemožnejších miestach, odradzujete akúkoľvek snahu. Sú tú „tí hore“ a „tí druhí“, pričom horní si nárokujú právo rozhodovať o všetkom. Za „legendárnu“ cache označujete takú, ktorá existuje len dve minúty (mno to mi je za legendu…), ženiete sa za bodmi (a nehovorte že nie – keď sa vám už vopred nápad nepáči, ale idete hľadať) a zabúdate na tú radosť, ktorú hra má prinášať. Zostalo len jedno: škodoradosť.