Ešte nikdy nebola spoločnosť tak rozčarovaná sama zo seba, ako po nástupe internetu. Neskôr sa pridali „sociálne siete“, ktoré zavČ šili dielo nastavenia zrkadla a výkriky hrôzy môžu začať. Čo vlastne matička Zem na sebe nosí?
So zhnusením som si prečítal článok „Skupina na Facebooku útočí na deti s Downovým syndrómom“ a až pri ňom som si uvedomil, ako málo stačí na získanie zaujímavého obrazu spoločnosti. Samozrejme, správne štatisticky neberiem nejakých 1300 Talianov za relevantnú vzorku, no už samotné číslo naznačuje, že niečo tu nebude celkom s kostolným poriadkom.
Sociálna sieť, ako Facebook, nie je ničím iným, ako zhmotnením našich osobností a názorov, ich verejné prezentovanie v ľahko vyhľadateľnej forme. Pokiaľ chcel niekto poznať môj názor na pivo, tak donedávna musel nájsť mňa sediaceho v nejakom pube pri pollitri dobre oroseného. Dnes mu stačí pozrieť do môjho profilu na Facebooku. Rovnaká informácia – iná obtiažnosť získania informácie.
Teraz však verejnosť získala inú informáciu: existuje minimálne 1300 ľudí, ktorí sú za to, aby sa do detí s Downovým syndrómom strieľalo. Nakoľko normálna či chorá myšlienka to je, nechám na teba, drahý čitateľ. Avšak už vopred predpokladám väčšinový (ak nie úplný) výskyt negatívneho postoja. Na obhajobu spoločnosti by sme mohli použiť argument, že predsa ide o nejaké Taliansko… Lenže lenže.
Pod článkom na SME.sk sa nachádza aj diskusia. A v nej sa, podobne ako inde na internete, odhaľujú niektoré názory jednotlivcov. Tam sa dozvieme o víziách ľudí podporujúcich eugeniku, o nápadoch ako kruto trestať rodičov, ktorým sa narodí postihnuté dieťa (nabudúce zasúvať spredu a nie zozadu!), ale tiež smutnú slovenskú vlastnosť: nájdeme tam totiž množstvo príspevkov, ktoré žiadajú urobiť pohyblivé terče práve z podporovateľov tej myšlienky. No tým sa stávajú sami autormi novej, rovnako nebezpečnej. Viete však, čo je na tom najhoršie? To sme my. Pozeráme do nastaveného zrkadla.
ľudský život je nádherná vec. Môžem to písať ako veriaci či neveriaci, ako človek politický či apolitický. Skrátka a jednoducho: život je to najväčšie bohatstvo, čo máme. A takáto krádež sa nedá ničím napraviť. Nikdy.