Konce, aj keď očakávané, sú vždy silnými a nezabudnuteľnými zážitkami. A u mňa sa to často spája s poohliadnutím a spomínaním na všetko, čo sa udialo. Tak aj teraz, po maturite, prišiel čas zobrať ďalšiu krabicu a naložiť do nej rok, ktorý rozhodne stál za to. Rok s mojimi prvými maturantami.

S krúžkami som mal predošlé skúsenosti, no vždy išlo o viac zábavnú ako edukatívnu činnosť. Zmena nastala v septembri 2009, keď za mnou prišli štvrtáci z gymnázia, na ktorom som ešte pár mesiacov dozadu sám maturoval. Výzva do boja to nebola ľahká, ale vnútorne mi bolo jasné, že ak nie ja, tak nikto. A prejavená dôvera ma presvedčila.

Začiatky ľahké nebývajú – treba nájsť vhodnú miestnosť, čas pre každého (študenti i ja) no a dostatok záujemcov. Krúžky sa totiž pre malé množstvo účastníkov neotvárajú. Nakoniec však počet prihlásených prekročil magickú hranicu a už v ceste nestálo nič, čo by bránilo tvrdej príprave.

Keď hovorím tvrdej, tak možno preháňam, no v porovnaní s tým, čo som doposiaľ zažíval, išlo o serióznu vec. Najprv som sa obával, že namiesto počúvania (mňa) a učenia sa budú dávať prednosť alternatívnym žráčom času – Facebookom počínajúc a Dotou končiac. O to väčšie bolo moje prekvapenie, že pri prvej téme počúvali všetci. Nezvyk.

Postupom času sme prešli oblasťami, ktoré by mali ako gymnazisti maturujúci z informatiky ovládať. Teória ako taká bola miestami zábavná, kde nie, tam som to skúšal prifarbiť prezentáciami so svojským druhom humoru. Keď sa na ne pozerám teraz s odstupom času, nerozumiem sám sebe, čo som tam bol schopný napísať.

Mojou nočnou morou sa stal Pascal. Niektorí nemali tušenia o čo v ňom ide a na začiatku som len vnútorne dúfal, že sa nájde nejaká zázračná metóda, ako jedným broadcastom naučiť všetkých všetko a mať pokoj a nohy v teple. A nič. Jedného by…  Namiesto zázrakov teda musel nastúpiť postupný výklad. No čas maturít sa blížil a zďaleka sme neboli tak ďaleko, aby som bol spokojný. Nastúpila teda alternatíva a to, čo som si hovoril, že „ja nikdy ako učiteľ robiť nebudem“, som zaviedol pár kliknutiami. Domáce úlohy. Ale aby sa nepovedalo.. tak online.

Najhoršie „stavy“ prišli na mňa pred maturitou. Tak, ako som tú vlastnú zvládal relatívne pokojne, teraz z každej bunky môjho tela sršala nervozita. Pár dní pred skúškou ma začali prenasledovať myšlienky typu „ale ja som im ešte nepovedal o…“ alebo „ak si XY vytiahne zlú otázku…“ Maturity som si prežil ako verejnosť (keďže ide o štátnu skúšku) a počúval ich odpovede. Miestami som čakal viac, inokedy som bol prekvapený tak, že som nemal slov.

Chalani (ani jedno dievča – náhoda?) zmaturovali celkom pekne. Predmetový priemer informatiky bol nakoniec 1,3125 a všetci úspešne prešli. Ja som vtedy nenachádzal dostatočných slov, ktorými by som poďakoval. A neviem ani, či ich nájdem teraz.

Priatelia, ďakujem vám za dôveru, ktorú ste vo mňa vložili, keď ste ma – mnohí nepoznajúc – oslovili s ponukou stráviť štvrtý ročník pri príprave na maturitu. Bol som rád, no zaviazaný zodpovednosťou, ktorú som voči vám mal až do odovzdania maturitných vysvedčení. Vaše odhodlanie, ktoré som každý týždeň videl v triede, bolo skutočnou hybnou silou, ktorá sa ukázala ako mocná. A teraz, keď už držíte v rukách  plody svojej práce, nezostáva mi iné, ako zopakovať moje prianie do života aj verejne – buďte múdri. Vždy a všade.