Včera som sedel na čaji s Nixonom, ktorý prišiel vo skvelom tričku. „It’s null till you ship it.“ Samo o sebe by to bolo zaujímavým námetom na článok, ale ten nápis som mal pred očami dnes počas sledovania finálnych prezentácii na Startup Weekende Žilina. Nie náhodou.
Pitchov (krátkych výstižných prezentácií produktu s cieľom zaujať investora) som videl množstvo. Preto som si tento rok nenechal ujsť príležitosť byť naživo v miestnosti, kde dôjde ku stretu dvoch svetov: nových nápadov & skúsených podnikateľov. A hoci slovo „startup“ mám v rebríčku obľúbenosti niekde v skupine slov ako „kolonoskopia“, „Justin Bieber“ alebo „ružová“, priznám, že som sa tešil. Ako sa však ukázalo, prichádzal som rozhodne v lepšej nálade, než odchádzal. Zostal som celkom smutný z premárnenej šance šikovných ľudí.
Pred porotcov a hostí postupne predstúpilo 9 tímov, ktoré ukázali svoje startupy. Neprináleží mi hodnotiť ich, o to sa postarala porota. Skôr budem opakovať veci, ktoré predomnou povedali mnohí, no zjavne nie dostatočne nahlas, pretože mnohé projekty namiesto biznisu ukázali množstvo detských chorôb. Poďme od tej najhoršej:
Mám nápad, nemám nič
Raz v noci som sa zamýšľal nad nesmrteľnosťou niektorých živočíchov, keď ma osvietilo a prišiel som na skvelý projekt. Rozospatý mozog úspešne vytesnil povedomie o priamej konkurencii, o množstve problémov a podobných záležitostí, no blbec nahrabal dostatok kapacity na to, aby som zaregistroval doménu a pripravil si pôdu na to, že sa ráno zobudím a vyrobím popiči službu. Keď som sa z toho vyspal, zaviedol som si zákaz nakupovania online po 22:00.
Nápad sám o sebe je len krátky impulz v nervovej sústave. A na úspech to nestačí. Ako správne hovoril na konci Milan Dubec z Azetu, dôležité je, či prídete so životaschopným produktom. Nech pokojne dýcha na prístrojoch alebo nech pumpujete doňho vzduch aj ručne: len nech robí ten nevyhnutný základ čo má robiť. (Zoznamka, s ktorou začínal, fungovala tak, že ručne kopíroval správy, ktoré mu chodili na statickú stránku. Nikoho nezaujíma, že to nespracovával stroj. Jednoducho iba plnil hlavný sľub služby: poskytovanie inzerátov na zoznámenie.) Základ, ktorý chcú zákazníci. Zvyšok je druhoradý.
Funkčné demo počas víkendu pripravil len jeden jediný tím (nie náhodou aj zvíťazil). Pričom by sa určite dalo viac. Ruku na srdce: prečo získavate fanúšikov na Facebooku, keď nemáte jediný riadok kódu? A druhú tiež: namiesto otravovania dotazníkmi robte niečo prospešné.
Podľa prieskumu máme šancu
Budem pokračovať plynulo: nepoznám štatistiku, ktorú by som nevedel ohnúť podľa vlastnej chuti. Je pekné, že ste za víkend zohnali 100 likov na Facebooku. Zaradili ste sa k priemerným blogerom na Sme.sk. A že vo vašom dotazníku uviedlo 70 % opýtaných, že by mali o podobnú službu záujem? Super! Menej super to je v momente, ak odpovedalo menej ľudí, než máte kamarátov na sociálnej sieti.
Josef Šlerka v čerstvom rozhovore pre Svet IT veľmi trefne pomenoval problém mnohých začínajúcich firiem: „Pri komunikácii často viac myslia na “exit”, než na to, že by ich mal ich projekt živiť po desaťročia. Často tak vzbudzujú u fanúšikov-zákazníkov očakávania väčšie, než čo v skutočnosti ich služba prináša.“ Narovinu, koho ste prišli klamať? Investora, ktorý toho v biznise preskákal veľa? Zákazníka, ktorý vie, že si nekúpi aplikáciu za desiatky eur, keď má na krku hypotéku a auto v servise? Alebo nebodaj seba?
Sme bezkonkurenční
Keby som chcel byť exaktný, tak poviem, že šanca, že na váš nápad neprišiel zatiaľ nik iný je 1:2^2079460347, čo je náhodou aj telefónne číslo bytu, kde sa vydal Arthur na maškarný večierok. Dobre, teraz vážne: úplne najhoršie je spievať o svojej jedinečnosti chvály, pričom zákazník už pri prvom počutí vie vymenovať konkurenciu, ktorá robí to isté. Dlhšie. Druhá najhoršia vec je, keď túto konkurenciu nájde po zadaní kľúčového slova, ktorým sa opisujete, do vyhľadávača.
Ak budete tvrdiť, že s týmto nápadom ste prví, tak to majte 100x overené a piatimi notármi z rôznych svetadielov podpísané. Inak sa môže stať, že odídete s paradoxne dlhým nosom, lebo sa ukáže, že nedovidíte ďalej než za vrátnicu školy, keď si nevšimnete zjavného konkurenta.
Viem, nemal by som byť príliš prísny, pretože podobné akcie majú byť práve nakopnutím k tomu, aby človek niečo začal robiť. A dnes žijeme v spoločnosti, keď sa patrí odmeniť akúkoľvek ochotu vyhrnúť si rukávy a urobiť aspoň kúsok. Za to patrí všetkým účastníkom (myslím nielen moje) veľké uznanie. Mrzí ma však trochu premárnená šanca: v publiku som okrem tímov a pozvaných hostí videl aj ľudí z technologických firiem, ktorí tam prišli hľadať ľudí. Šikovných. Podľa mňa mali prítomní na viac, než ukázali. Pripomeniem opäť to tričko: It’s null till you ship it. A pridám jednu radu, ktorú som si odniesol z posledného Unicampu: Spustite to, kým to nie je hotové. Držím palce. Niektoré projekty by som začal používať hneď.