Posledný mesiac som trochu zanedbával blog. Pravda, zvrhlo sa niekoľko udalostí, ktoré dokopy vyústili do situácie, keď museli niektoré záujmy zostať mimo zorné kukuričné pole. Napriek tomu som nazbieral niekoľko námetov, ktoré plánujem teraz húfne spracovať a začínam jednou vecou, ktorú nepoviem.

Ȉo nepoviem? Maturita – formalita.

Zvykne to pokrytecky tvrdiť každý, ktorý ňou prešiel. Akoby ľudia v momente, keď dostanú maturitné vysvedčenie zabudli na to, čo prežívali pred, počas či po samotnej skúške. Zvláštne, nemyslíte? ȁno, väčšina študentov sa s menšími či väčšími problémami prederie „skúškou dospelosti“. Ale vyžaduje to od nich možno po prvýkrát v živote serióznejší, rozhodne nie formálny, prístup.

Mladších čitateľov (odo mňa) zaujímalo najmä to, či je to „ťažké“. Musím povedať, záleží na tom, aký vinkel pohľadu použijeme. Ťažké otázky? Každá je ťažká, pokiaľ na ňu nevieme odpovedať. Okrem toho, nejde ani tak veľmi o čisté vedomosti, síce aj tie sú potrebné.

Nenechať sa psychicky zničiť. Odolať. Aj toto je dôležitou súčasťou skúšky. Ak neveríme sami sebe, tak ako nám má uveriť niekto iný, napríklad trojčlenná komisia?

P.S.: Len keby to niekoho zaujímalo, tak sa mi takýmto spôsobom podarilo zmaturovať s nasledovným hodnotením. (JPG, 238 kB)