Budem požiarnikom! Veľmi časté zvolanie detí, ktoré snívajú o svojom budúcom povolaní. Málokto kričí názvy ako právnik, ekonóm alebo manažér. Napriek tomu však počty absolventov hovoria o inom. Asi preto, že smetiari nikde nemajú svoju školu. 

Tieto detské zvolania sú vždy fajn. Každý si občas spomenie na niektoré povolania, ktoré chcel vykonávať. Ťažko sa však niekedy stavia k túžbam deviatakov a starších, pretože oni sa dostávajú do veku, kedy je čas vymeniť detské bláznovstvá za tvrdú realitu. 

Ja som chcel byť učiteľ. Odkedy som tak začal hovoriť v mojom okolí, dostávalo sa mi odozvy, že som blázon. Každý porovnával môj príjem v úlohe pedagóga s prijímom informatika, ktorého vo mne videli, pretože namiesto hier som od desiatich rokov riešil programovanie. Priznám sa, že predstava Ing. Grečnára, spokojne zarábajúceho programátora v nejakej firme bola príjemná, ale stále som bol blázon do učenia, ktorého som sa nijak nechcel vzdať. 

Hneď po maturite som dostal skvelú príležitosť pripravovať maturantov na gymnáziu, ktoré som dokončil – o mojich vedomostiach tam nemali najmenšie pochybnosti a mne sa začal plniť taký ten bláznivý sen, v ktorom som aspoň raz týždenne prichádzal s fixkou, prezentáciou a dvojhodinovým vystúpením a aspoň v rámci krúžku (na vyšší post kvalifikáciu nemám) prenášal vedomosti ďalej. Aj keď často mimo bežných osnov. 

Dávno je preč doba, keď mali učitelia monopol na vzdelanie a žiaci boli závislí na odovzdaných múdrostiach. Dnes vďaka internetu môžeme získavať informácie o akejkoľvek súčasti našej spoločnosti a všetkého okolo nás, no napriek tomu nepovažujem pedagógov za ľudí, ktorí upadnú do zabudnutia ako napríklad pohoniči alebo rytieri. Úloha učiteľov sa z transportu vedomostí mení na úlohu sprievodcu svetom plným informácií a motivátorom v rozvoji oblasti, ktorú u svojich žiakov objaví. A to aj za cenu, že žiak prekoná svojho učiteľa. 

Nedokážem opísať radosť s akou počúvam pri stretnutiach po rokoch príbehy tých, ktorí sa stávajú dobrými informatikmi. Ani zďaleka na tom nemám nejakú výraznú zásluhu, no ich progres je pre mňa odmenou a zadosťučinením, že možno moje hodiny neboli úplne na škodu veci. 

Toto moje bláznovstvo trvalo tri roky. Tri roky, 33 študentov, 180 hodín informatiky. Pod vplyvom spoločenskej situácie som sa včera dozvedel, že uplynulý školský rok bol zatiaľ mojim posledným pred tabuľou. A chtiac-nechtiac sa práve končiaci kurz pre prvákov na mojej univerzite stal derniérou môjho pedagogického pôsobenia. Aj tak mám v rukách rozbiehajúcu sa firmu a idem robiť to, čo moje okolie dláždilo ako „správnu“ cestu – sedieť v kancelárii a programovať. Jediné v čo dúfam, je že sa raz budem môcť pred tabuľu vrátiť. Zatiaľ viem len to, že budem pracovať na zlepšení v každom smere, aby toto obdobie prinieslo ovocie ďalším študentom. 

Na záver chcem povedať len krátke ďakujem môjmu gymnáziu za roky, ktoré som tam mohol stráviť. A ďakujem aj mojej katedre, za možnosť posledný krát si užiť hodinu pred tabuľou. Dovidenia niekedy nabudúce, keď opäť raz dostanem chuť na bláznovstvo.