Voľby už klopú na dvere (čo klopú, trieskajú) a zo všetkých strán sa na nás usmievajú či mračia politici so snahou presvedčiť nás, že oni pri korytemidle budú tou správnou cestou pre našu krajinu. Ja, prvýkrát sa zúčastňujúci parlamentných volieb, sedím v teplom počasí za monitorom a premýšľam. Ako ovplyvňuje politika môj život. A čo chcem, aby sa zmenilo.

Pamätám si, ako pár týždňov pred voľbami v roku 2006 napísal Peter Druska na svojom blogu malú výzvu. Kolovala po internete, ale rezouje mi na jeho vtedajšom Sieťooku.

Smiali sme sa, nikto nekupoval letenky… Potom prišli voľby. A tie ovplyvnili aj môj život. Výrazne. Prvým bodom zlomu, s ktorým som sa musel vnútorne vysporiadať, bola zmena živnostenského zákona. Blížila sa moja 18tka a ja som dúfal, že si s nadobudnutými skúsenosťami v IT oblasti založím živnosť a začnem zarábať na niečom, čo som roky rozvíjal. Kým kamoši chceli k osemnástke vodičák, ja som sníval o živnostenskom liste. Prišla zmena zákona a finančne som nebol schopný ustáť to, čo by som musel platiť. Ficova vláda mi spravila škrt cez rozpočet. A ja som si namiesto zabezpečenia budúcnosti spravil ten vodičák.

Ďalšia zmena, ktorá zasiahla mňa osobne, bola školská reforma. Teda aspoň balík „zmien“, za ktorým sa skrýva degradácia pedagógov na sekretárky (bez urážky) vyplňujúcich haldy dokumentov namiesto reálneho vzdelávania. Je neskutočné, koľko problémov priniesla reforma. Zo dňa na deň (doslova!) sa zmenili osnovy, žiadna z učebníc sa nedala použiť a príprava nových (aby boli kvalitné) trvá roky. Učitelia spisujú niekoľkostostranové dokumenty o tom, ako by učili keby im pri tom písaní zostal čas. A žiaci? Tí si to odnesú neskôr vo výsledku politického pokusu o degradáciu národa. Asi hlúposť národa vyhovuje ministrom viac. Inak sa nedajú výsledky volieb racionálne pochopiť.

Najvyšší tiež nedávno otvoril diaľnicu. A stalo sa to, čoho sa obávali mnohí žilinčania, ktorým zostali zvyšky zdravého rozumu a dokázali si spočítať 1 + 1. Najkritickejšia križovatka v meste sa stala takmer neprejazdnou. Už niekoľko dní ju namiesto semafórov riadia policajti, pretože diaľnica z Bratislavy sa končí u nás.  Čˆaká sa na riešenie, no už dnes je neskoro niečo vymýšľať, plánovať sa malo skôr. Tak sa radšej, priatelia, vyhnite križovatke na Košickej. Skôr sa dostanete tam, kam potrebujete, cez centrum. Overené.

Pri pohľade späť vidím aj systematické ničenie zmysluplných vecí. Sotva mesiac či dva po tom, ako som sa začal venovať (diky Palo, Mišo & Dominik) hokejbalu (like it!) prišla správa, že centrá voľného času nedostanú na základe vládneho nariadenia budúci rok dostatok peňazí na svoje fungovanie. Decká tak skončia na ulici, ako som avízoval nedávno. A ja som zvedavý, dokedy budem mať možnosť zájsť si s kamošmi na ihrisko a tváriť sa, že športujem.

Prečo nespomínam kauzy ako Hedviga, emisie, Harabin a množstvo iných? Tento článok je hodnotením priameho vplyvu na mňa, ktorý vnímam intenzívne a zasiahol do môjho osobného života. Už na začiatku som sa zriekol svojho sna, zaťažila nezmyselným papierovaním a vzdelanie urobila nedostupnejším, skomplikovala život v mojom meste a ničí aktivity pre mladých, ktorí nechcú len pasívne sedieť na zadku doma. (toto nebola metafora)

Preto dúfam, priatelia, že sedieť nezostanete ani vy a pôjdete voliť. Aby sa na Slovensku dalo žiť.