Všetci, čo sme nejakým spôsobom internetom reznutí vieme, čo je to e-mail. A vieme, že to vedia všetci, preto túto vedomosť zneužívame na vlastnú lenivosť a podobne. Keď chceme „potešiť“ známeho, prepošleme mu nejakú infantilnú peknú prezentáciu. Samozrejme nezabudneme ponechať všetkých, ktorým už prešla cez ruky. Veď je to také osobné…

Na elektronickú poštu sme si zvykli veľmi rýchlo. Nebudem teraz rozoberať moju maturitnú otázku na nudné konštatovania, ktorých je plný internet. Prejdem radšej k podstate veci. Prišiel mi list. Do redakcie. Bez odosielateľa, nečakane.

Prvá vec, ktorá mi prešla hlavou, bola úvaha: prášok na pranie či múka? Ale vážne – bol som prekvapený, rovnako ako kolegovia, ale tiež ma to trochu potešilo. Ešte viac, keď som doma otvoril obálku a tam uvidel…

Kedy ste naposledy dostali nejaký rukou či písacím strojom napísaný list? žiadne hlavičky z Wordu a zabudnuté url z prehliadačov pri hromadnej tlači. Osobne investovaný čas do napísania, autentický štýl človeka, ktorý vedomý si obmedzeného priestoru hovorí priamo k veci.

Dokážeme hodiny písať e-maily, ktoré adresát zahodí bez prečítania. Rozosielame všetkým kontaktom ten super vtip, ktorý zopakujeme pri najbližšom stretnutí, pri najbližšom+1,…

A možno by len stačil chvíľkový návrat späť. Možno by tak ľudia začali hľadať podstatu namiesto prázdnych slov. Ďakujem.