Spôsobov, ako sa dá stráviť večer uprostred týždňa, je mnoho. Televízna obrazovka, socializácia niekde na tých internetoch, bar, kino a pre žilinčanov aj divadlo. Bábkové divadlo. Aj s hruškovicou. Nekecám.

Kto sa dostáva do styku so žilinskými médiami si mohol všimnúť ponuku bábkového divadla so stredami pre dospelých. Priznám sa, myšlienka vrátiť sa do divadla, kde som chodil ešte ako malý a pekný, nie je celkom priamočiara. Asi ako keď s univerzitným indexom vstúpite z nejakého dôvodu do priestorov svojej základnej školy, vyznávači hardcore pocitov škôlky.

Hneď zo začiatku musím priznať, že nie som žiadny divadelný kritik, ani utajený, takže moje hodnotenie bude viac než nekvalitné, ale na vyváženie ponúkam úprimnosť: rozhodnutý/nerozhodnutý ísť som vyhral od divadla lístok na predstavenie, takže náplň večera bola istá. (A tí, ktorí ste v tomto momente prišli s myšlienkou, že tento článok je dohodnutý choďte rovno preč, nepredostriem argumenty, ktoré by ste akceptovali, iba poviem, že píšem len tak, sám. Lebo som dlho nič na blogu nepísal.)

S divadlom sa mi spájajú celkom zaujímavé zážitky, pričom všetky sú svojím spôsobom príjemné. Z mne neznámeho dôvodu dokáže návšteva divadla vytvoriť (pre mňa) nezvyčajne pohodový večer, po ktorom pradiem ešte na druhý deň (jj, zajtra ma ťažko naserú). Napríklad také Maľované na skle, večerná atmosféra mesta, pivo v divadelnom bare a prvá cigareta v živote…

Prvá otázka, ktorá sa mi zrodila v hlave bola trochu nečakaná: čo na seba? Keď som bol naposledy ešte ako gymnazista v národnom, tak sme si hromadne vyslúžili pohČ davé pohľady a miestami aj komentáre (ktoré by sme akože nemali počuť) prítomnej „elity“, ktorá by najradšej celú kultúru zavrela u seba v skrini, aby tá nekultúrna mládež nemala šancu vidieť niečo na úrovni. Teraz som nechcel provokovať a neznalý pomerov som vyťahoval nohavice a košeľu. Ako som však videl, nebolo to až tak nevyhnutne nutné, ako sa ma snažili vychovať v Bratislave…

Kým som sa prebojoval cez myšlienku „nabudúce rifle a tričko“ (povzbudenú počasím) začalo predstavenie, ktorého meno som si zapamätal až na konci: žena, Pánboh, Ȉertisko a sedem zakliatych. Také pikošky ako národnosť Pánaboha alebo história stvorenia PNS-ky (pre nepamätníkov: Poštové a Novinové Služby – stánky) boli light úvodom do necelej hodiny a pol, pri ktorej som zistil jednu závažnú vec.

Ja vôbec nepoznám Dobšinského rozprávky. Zo siedmich preberaných mi niečo hovorili dve a v jednej (to až?) som si bol úplne istý. Spôsob, ako podať krvilačnosť (dobre čítate) v ľudovej slovesnosti (žiadalo sa mi napísať slovenskosti), bol jednoznačný: lovestory s prvkami hororu. To viete, nejaká krv, rezanie a tak.. Bežné veci, ktoré vidíme na ulici pravidelne. (žiaľ.)

Ak ma niečo vyslovene prekvapilo, tak to bola účasť mladých ľudí. To, že na takéto predstavenia prídu starší, je samozrejme očakávané. Ale moja veková kategória nebola výnimkou, vďaka čomu sa bežná strojená póza z divadla mohla rozlúčiť a nastúpila dobrá nálada pri dobrom predstavení. Je to tak nejak lepšie, keď sa okolo vás niekto spolu s vami dobre zasmeje…

Ozaj, aby som nezabudol. 20. novembra bude Európska divadelná noc a v bábkovom budú hrať predstavenie Othello alebo škrtič benátsky za dobrovoľné vstupné. S tragédiami v komickom spracovaní mám len a len dobré skúsenosti, takže dúfam, že sa tam uvidíme. Ja si pre istotu ten sobotný večer už rezervujem.