Pravidelní čitatelia môjho blogu sa iste rozpamätajú na článok o tom, že ešte nemám birmovku. Takáto – pre niektorých – elementárna vec sa u mňa predpokladala, čo bolo zjednodušene dychvyrážajúce pri zistení, že nie je všetko tak, ako si mnohí myslia. Neskôr sa však stalo niečo, čo uviedlo veci do pohybu.

V osobnom rozvoji a duchovnej formácii vyznávam jednu zásadu: nemožno zastaviť. Ȉlovek buď napreduje, alebo upadá. Aj to bol jeden z motivátorov, ktoré ma tlačili pri hľadaní cieľa. Dobre, prvý pokus nevyšiel. A možno to tak bolo lepšie. S odstupom času sa viac prikláňam k názoru, že sviatosť birmovania by sa nemala udeľovať na základe navštevovania určitého ročníka školy (v mojom prípade ešte základnej). Naopak, presadzoval by som myšlienku dobrovoľnej účasti kedykoľvek sa človek cíti dostatočne (kresťansky) zrelý.

Možno by tak zmizli všetky otrepané vtipy, v ktorých sa kňazi zbavujú neželaných hostí tak, že ich pokrstia, vyslúžia prijímanie a pobirmujú – po čom zmiznú z kostola až do dôchodku.

Nemal som žiadne stretko, ako býva zvykom. Namiesto toho som si prešiel školou. Bola síce cirkevná, ale naučila ma veci, ktoré v živote človek využije viac, než referáty. Dostal som ponuku od školského kaplána, ktorá sa ťažko prijíma. Najťažšie vyslovené „chcem“ v živote.

Priznám verejne: veľmi dlho som mal pochybnosti. Napríklad neschopnosť vybrať si birmovné meno. Pre väčšinu je to formalita, no nenachádzal som žiadneho svätého, ktorý by ma natoľko oslovil. Až nedávno, na Veľký piatok (pre orientáciu neznalých: piatok pred šibačkami), keď som po tretíkrát v ten deň počúval dobre známy príbeh o ukrižovaní, mi padol zrak na jednu osobu. šimon z Cyrény.

V celom Písme o ňom nájdeme spolu tri vety. Prakticky neznáma postava, no dôležitá – veriaci dobre vedia, že práve on pomáhal Ježišovi niesť kríž. (Ahá, to je ten šimon!) Na to, koľko o ňom (ne)vieme, ma jeho príbeh a symbolizmus zaujal natoľko, že som pôvodne len myšlienku pretransformoval do reality.

Vo svojom príhovore biskup spomenul, že od nás nečaká, že vyjdeme von a vykričíme to svetu. A prečo vlastne nie? Som dospelý kresťan. Vyznávam slobodne a verejne. Okrem toho, stále mi zostala chrbtová kosť. Vďaka, padre.