Nie som divadelný kritik. Do divadla som chodil len so školou, ale celkom rád. Po skončení povinného drania lavíc nebol dôvod pokračovať. Až do momentu, keď ma na Twitteri oslovil jeden človek, či sa nepozriem do divadla. Bábkového. Toto sa stalo pred tromi rokmi. Dnes vyhľadávam dobré predstavenia sám. Presne také, aké boli na festivale Bábková Žilina.

Pre väčšinu vysokoškolákov sa obdobie festivalov spája s letom a rôznymi hudobnými akciami. Ja osobne mám tento kalendár posunutý, pretože divadelné prázdniny väčšinou spôsobujú letný nedostatok kultúry. Aj keď to nie je také zlé, divadlo sa hrá stále. Jeseň v Žiline začala divadelným festivalom Bábková Žilina. Počas troch dní si na svoje mohli prísť od najmenších po najväčších divákov všetci.

Samozrejme, dospelí majú svoje povinnosti a ja už (žiaľ?) nie som výnimka. Navštívil som preto iba 5 predstavení a 1 koncert. Štatistika nepustí, nie všetko sa vám musí nevyhnutne páčiť. Pretože festival je prehliadka rôznych smerov a divadelných súborov. Ja som však odchádzal viac než spokojný.

Prvý objav a trochu aj šok som zažil hneď prvý večer. Postaralo sa o to české divadlo Športniki, ktoré si za predlohu zobralo Astrid Lindgrenovú, švédsku autorku kníh pre deti. Ak vám toto meno nič nehovorí, tak spomeniem u nás asi najznámejšie dielo: Pipi dlhá pančucha. Predstavenie však vychádzalo zo série kníh detí z Bullerbynu. Možno ich nepoznáte (ja taktiež nie), ale nemusíte sa vôbec obávať, predstavenie aj s peknou pointou na záver pochopíte. A aby som nezabudol, toto divadlo je naozaj bábkové. Aj keď sú tie bábky trochu netradičné :) Veď sa pozrite na ukážku:

Ukážka predstavenia Back to Bullerbyn divadla Športniki

Ďalší, pre mňa asi festivalovo najbohatší deň som začal na predstavení Veroniky Smutnej, ktorá nám zahrala svoju Smutnú monodrámu. Toto absolventské predstavenie na motívy knihy Marek Marek od poľskej autorky Olgy Tokarczuk doslova preplnilo sálu a ja som bol chvíľu na pochybách, či ho vôbec uvidím. Priznám bez mučenia, bolo to predstavenie veľmi výchovné a veľmi emotívne. Od narodenia Mareka Mareka po jeho smrť v tomto divadle uvidíte všetky drobnosti, ktoré formovali postavu – trápenia aj radosti. A na záver budete tlieskať. Malý osobný tip: pred týmto predstavením nepožívajte alkohol. Ani pivo.

1237697_10151842512089812_1168692633_nSmutná monodráma // Foto: Milo Fabian

Absolútny vrchol festivalu, ktorý mi bol pripomínaný štýlom „toto si nenechaj ujsť“ ma čakal v noci na predstavení Bartimejove pašie. V Biblii sa s Bartimejom stretávame len raz – pri Ježišovom zázraku uzdravenia jeho slepoty. Sväté Písmo pokračuje ďalej životom Ježiša, toto predstavenie však svoju cestu smeruje bokom: aký bol život tých, ktorým pomohol zázrak? A ako vnímali umučenie a smrť toho, ktorý im pomohol? Podobných otázok na konci predstavenia by bolo možné napísať oveľa viac. Som celkom rád, že sa nikde na internete nenachádza záznam tohto predstavenia, pretože s plnou vážnosťou môžem napísať: či ste veriaci alebo nie, toto predstavenie treba zažiť (nie vidieť, zažiť). Zoskupenie Med a prach predviedlo niečo nečakané a myslím že právom aj vyhralo cenu za tvorivý čin v oblasti bábkového divadla na Slovensku. Klobúk dole.

Záver môjho zhodnotenia festivalu musí patriť jednej veľkej srdcovke. Bábkové divadlo Žilina predstavilo minulý rok pouličnú inscenáciu Kata dcéra kata. Divadlo určené pre mestské parky, námestia.. Keď sa spätne pozriem na moju štatistiku, tak som vynechal zrejme len jednu reprízu. A vždy, keď hrajú niekde na blízku, pozývam a odporúčam mojim známym, ktorí sa zmienili, že by si to aj pozreli..

Kata nesklamala. Prvýkrát som ju mohol vidieť na svojom pravom mieste, kde zapadá celý dej príbehu – na námestí v Žiline. Nad mestom zapadlo slnko, organizátori rozdávali teplý čaj a ľudia sa zastavovali. Sedel som vpredu, preto som si až pri záverečnom potlesku uvedomil, koľko divákov sa medzitým „pristavilo“.

Ukážka predstavenia Kata dcéra kata, lokálnej žilinskej frašky

Žilina žila živým festivalom. Na siedmich miestach po celom meste priniesli organizátori kultúru spájanú s bábkoherectvom. Návšteva bábkového divadla sa predsa nemusí nevyhnutne končiť nástupom puberty. Vtedy len stačí posunúť čas návštevy divadla, v ktorom si aj dospelý divák nájde svoju hodinu – dve na zbavenie sa všedných povinností. Nemôžete telefonovať ani aktualizovať stav na Facebooku. Ste odovzdaní umeniu hercov, lebo nič iné sa nedá. A tak je to dobre. Vyskúšajte vo svojom miestnom divadle.

P.S. V novembri nás čaká celo(denná?) akcia Noc divadiel.