Pred niekoľkými mesiacmi vystrieľal ľubomír H. jednu z rodín v Devínskej Novej Vsi. Po tejto udalosti napísal Piki podľa mňa celkom výstižný článok, na ktorý som si spomenul v súvislosti s aktuálnymi správami. Príbehy sú si viac než podobné, mení sa len obsadenie.

Keď začali koncom leta prichádzať správy o tom, že rodina robila problémy, tak mnohí začali obraňovať vraha s tým, aké to muselo byť strašné. Osobitne to boli diskutujúci na nemenovanom portáli, plní skúseností, každý jeden z nich bol podľa vyjadrovania susedom tej rodiny minimálne dva roky a denne riešil s policajtami nekonečné spory.

Dnes verejnosť hovorí (dobre, napíšem to: diskutuje sa – hovoriť sme zabudli niekedy v čase uvedenia Facebooku na Slovensko) o Ernestovi Valkovi. Opäť, dva póly. Prvý, očakávaný, ľudský, smútiaci za zastreleným človekom. Druhý: diskusný.

Prezradím niečo, ale nie veľa: keď administrátor systému prechádza príspevkami, tie zmazané a zablokované sa mu zobrazujú červenou farbou. Dnes, keď som otvoril diskusiu, čakalo ma niečo, čo učitelia nazývajú červeným morom. A v ňom boli skutočne silné slová, ktoré by (samozrejme že) anonymovia asi ťažko napísali do kondolenčnej knihy na pohrebe osobne. No tu, posilnení vidinou anonymity sa bijú do pČ s za slobodu vyjadrovania.

Začul som aj také slovo, že cenzúra. Je pekné, ako si niektorí vykladajú tieto argumenty ako vhodné bojové prostriedky pre písanie vlastných názorov v rámci súkromného vlastníctva niekoho iného. V reálnom svete by som to vedel aplikovať na grafitti, ale aj tie majú aspoň podaktoré estetickú hodnotu. O hodnotách príspevkov v kondolenčnej listine typu „Vivat VAľO!“ radšej nebudem diskutovať, vyvrátil by som aj včerajšiu večeru.

Za prípadom z Devínskej dal bodku Piki: V Devínskej Novej Vsi ľubomír Harman zastrelil 7 ľudí. Mal 48 rokov a bol to vrah. Koniec jeho príbehu. Bodka za vraždou Ernesta Valka sa ešte napísať nedá. Zomrel človek…